ňujú betónové plomby. Robotníci ich tam na jar naťapkajú lopatami a čuduj sa svete, zdá sa, že sú pevnejšie ako samotná dlažba.
MARTIN. No a na tomto stavebne zlyhajúcom mieste, je niekde medzi Národným domom a San Martinom na dlažbe nastriekaný ľúbostný výkrik: Ľúbim Pipa! Upozornila ma naň Klárika. Vynímal sa tam vlani celú jeseň. Poviete si: „Je tam toho! Niekto sa trochu šalel.“ No keď ho uvidíte a ste aspoň trochu senzitívny, dáte mi za pravdu, že z neho sála obrovská energia. Energia lásky. Určite nešlo o nič sprejerské, lebo to je – ako sa spieva v jednej pesničke – napísané „písmom takým drobnučkým, akoby len šepkala“. Jednoduchučká výpoveď a aká je v nej sila! Predstavujem si krehkú dievčinu ako sa placho rozhliada, či nie sú na blízku mestskí policajti. Potom si strmo kľaká na kolená, aby na pošliapané miesto položila svoj vrúcny odkaz: Ľúbim Pipa!
V jeseni dané miesto, keď po ňom vietor začal naháňať opadané lístie, nabralo na nostalgickosti. Hneď mi prišli na um Válekove verše: „Prach dlhých smutných letných dní na staré lístie padá, poznala príliš neskoro ako ho mala rada.“ Veľmi by ma zaujímalo, čo na to samotný Pipo. Išiel okolo a zbadal to? A keď to zazrel, čo spravil? Dal jej šancu, keď sa začala kajať? Veď to vyznanie svojou vrúcnosťou bolo ako modlitba. Podľa mňa Pipo, nech by bol akokoľvek tvrdý, muselo to ním pohnúť v prospech pisateľky. Lebo inak sa mi priam natíska verš: Pipo je natvrdlý a dlažba krehká...
Momentálne sa pod snehom ukryl nápis aj väčšina dlažby. Len na odhrnutých miestach vidno, ako sa štvorce smutne ďalej lámu. Zdá sa, že keď zadujú teplé vetry, niečo sa udeje. Vlani si vyskúšali kompetentní nový typ dlažby, ktorý položili pred budovou prvej Matice, aby ním nahradili rozpadávajúcu sa. Takto si to aspoň vysvetľujeme a zbožne si prajeme my, ktorí tadiaľ denne chodíme. Aj cenu, že sa stratí pamätné miesto jednej veľkej lásky.
Autor: Ján Migon
