Ako by ste sa charakterizovali?
- Mam 56 rokov, bývam v Priekope, som šťastne ženatý, mám 4 dospelé deti a 2 vnúčatá. Pracujem v ŽOS Vrútky už 38 rokov a svoj voľný čas trávim v lete na tenisových kurtoch ZŠ na Dolinského ulici v Priekope, kde sa venujem tenisovým nádejam. A to najdôležitejšie - som veriaci a hlavne večný optimista, čo ma vždy ľahšie prenesie cez akékoľvek prekážky v živote.
Aká bola vaša cesta k hudbe? Kedy už išlo o lásku a vášeň zároveň?
- Za svoj talent vďačím Bohu. Preto som považoval za prirodzené, že človek môže už od útleho veku spievať. Pulzovala vo mne hudba - ľudová, šlágre, proste všetko, čo som od okolia nasával. Môj otec si doma vždy rád spieval, rádio bolo u nás často pustené a evergríny, ktoré hrávalo, si doteraz rád zaspievam. Môj starší brat Pavol je tiež výborný spevák, myslím, že to máme v krvi. No lásku k hudbe a spevu pripisujem aj tomu, že niekoľkokrat do týždňa sme chodili do kostola, kde sme sa schuti vyspievali.
Talent je jedna vec, zdokonaľovanie v speve druhá. Takže, že ste si ho vybrusovali?
- Mal som asi osemnásť, keď som od suseda dostal staršiu gitaru a začal som sa učiť prvé akordy. Gitaru som si samozrejme zobral na vojenskú službu, tam som sa od Čechov a Moravákov naučil veľa country skladieb. Keď som sa vrátil z vojenčiny domov, oslovili ma dvaja výborní gitaristi z Valče a založili sme beatovú skupinu Dynamic. Rozbehli sa skúšky, zábavy, svadby, mládežnícke večery, tam sa to ozaj vybrúsilo.
Pokúšali ste sa pesničky aj skladať?
- Aj na to treba mať talent od Boha. Mal ho z našej skupiny Vilo Hnilica. Ja som asi rodený interpret.
Osud regionálneho speváka má iné míľniky ako cesta profesionála. Kde všade ste účinkovali?
- Bola to už spomínaná skupina Dynamic, ale spieval som aj v kostolnom zbore vo Valči či Vrútkach, chvíľu som bol aj v dychovke a po dlhých rokoch v Turčianskej Šlágerbombe. Tu som spoznal fantastických ľudí.
A keď si zanôtite doma, ako to znáša manželka?
- Samozrejme, že spievam aj doma, manželka sa občas pridá a potiahne druhý hlas. Ona je mojím najväčším kritikom. Má výborný hudobný sluch, naučila ma harmonicky prechádzať hlasmi. Najlepšie si spolu zaspievame na oslavách a rodinných akciách.
Vy sa dlhé roky venujete aj tenisu. Syna ste doviedli až k titulu majstra Slovenska, v rôznych vekových kategóriách ho získal desaťkrát. Tenis dobre hrajú aj vaše ďalšie deti. Učili ste ich aj spievať?
- Tenis trénujem už dvadsať rokov a za ten čas som vychoval desiatky dobrých hráčov, zopár majstrov Slovenska v družstvách a hlavne syna Roberta. Bol nepretržite reprezentantom Slovenska od svojich jedenástich do osemnástich rokov. Zdobí ho titul majstra Slovenska do 16, i do 18 rokov v dvojhre aj v štvorhre. Najmladšia dcéra Erika, ktorá sa pred rokom tiež predstavila na Turčianskej Šlágerbombe, je taktiež výborná hráčka aj trénerka, ktorá v minulosti vyhrala sedem celoslovenských turnajov. Tenis vie hrať celá rodina, no je pravda, že spolu s manželkou sme svoje deti od útleho veku učili aj spievať. Už ako päť-šesťrčoné deti vedeli spievať dvojhlasne a mali svoj detský repertoár. Keď sme niekam cestovali vlakom, vedeli spevom zabaviť celý vagón. Najstaršia dcéra Monika hudbu aj vyštudovala a niekoľko rokov úspešne vyučuje klavír v írskom Dubline, kde je veľmi obľúbená.
A vnuk? Je tenista, či viac spevák?
- Tenis som ho hrať už naučil. Má ale aj výrazný, zvonivý hlas, dobrý sluch, takže mojou povinnosťou je naučiť ho aj spievať. A spravím to rád.
Dá sa spievať pri tenise?
- Určite. Udržuje to hráča v dobrej nálade. Nie vždy si spievam nahlas, ale v duchu mi často pulzuje skladba, ktorá sa mi páči.
Každú voľnú chvíľu trávite na kurtoch v Priekope. Kedy sa vlastne venujete príprave na Turčiansku Šlágerbombu?
- Teraz prezradím recept. Mojím hudobným štúdiom je hlavne auto. Keď sa premiestňujem a som sám, tak si spievam, počúvam, precvičujem. V zime je takým miestom aj telocvičňa.
Ľudia, ktorí spievajú v Turčianskej Šlágerbombe tvrdia, že im účinkovanie v tomto programe dalo veľmi veľa. Ako je to s vami?
- Za posledných pár rokov som prečítal niekoľko pozitívne ladených kníh o ľudskom podvedomí, duši, myslení, upevňovaní sebavedomia. A všade radia - robte to, čo vám prináša radosť, dobré pocity, to, čo vás napĺňa. U mňa je to jednoznačne spev. Preto som v programe a som šťastný, že môžem spolupracovať s takým fantastickým kolektívom, aký sa vytvoril okolo Turčianskej Šlágerbomby. A úžasní sú aj diváci. Sú výnimočne vďační, spievať pred nimi je nezabudnuteľný zážitok.
Športovci sú výnimočne trpezliví a vytrvalí. Aké vlastnosti zdobia vás ako speváka?
- Ako som už spomínal, som ctižiadostivý optimista a rád ľudí spájam úsmevom, dobrým slovom, činom. Nemám rád konflikty a konfliktných ľudí.
Na marcovej Šlágerbombe zaspievate hit Petra Stašáka Píšem báseň. Čo máte naplánované písať do prachu svojej životnej cesty najbližšie?
- Keď bude zdravie, príde aj tvorivosť, dobre nápady - to sa týka nielen spevu a tenisu, ale aj bežného pracovného a rodinného života. No je tam ešte jedno tajné želanie: vydať CD spoločne s dcérou Erikou. Čas ukáže, či sa nám to podarí.
Autor: Ján Šesták
