TURČ. TEPLICE. Jeho rodný dom je už prestavaný, ale i jeho dnešní obyvatelia si ctia pamiatku Somolického a ctia si taktiež starý obraz, na ktorom je somolický mlyn v pôvodnom stave, tak ako vyzeral v básnikovom detstve... Kroky mladého Izidora viedli potom do Banskej Bystrice, kde študoval, pôsobil i umrel. Pred 95 rokmi – 25. januára 1918.
Už v banskobystrickom gymnáziu však nedokázal pred profesorským zborom zatajiť svoje silné národné povedomie. Ako pripomína Jana Borguľová: „Jeho prejavom boli aj schôdze študentov u štúrovského básnika Jána Bottu, na ktorých si spoločne sprítomňovali slávne kapitoly slovenského národného života. Za spomenutú činnosť študentov i básnika prenasledovali...“.
Zhodou okolností Ján Botto býval v dome v Lazovnej ulici. V spomienkach spisovateľka Terézia Vansová, ktorá prišla žiť a pracovať do mesta pod Urpínom v roku 1911, píše: „V tej istej Lazovnej ulici býval i advokát Hanzlík, osvedčený priateľ turzovskej rodiny. U neho našiel domov i útulok básnik Izidor Žiak Somolický...“
V januári 1896 sa ocitol v Martine ako redaktor Národných novín. Tri a pol roka strávených v redakcii sa stalo najdramatickejšou kapitolou jeho života: sedem tlačových procesov, väzenie, finančné tresty... Spolupracoval so slovenskými časopismi a stal sa známym ako básnik, autor krátkych dramatických útvarov, besedníc a politických článkov. Somolického poéziou prenikali pocity, ktoré ho sprevádzali aj v osobnom živote – neistota, chabé sebavedomie, osamelosť, smútok, sklamanie, nedostatok lásky. Písal básne (Na svite), rozprávky (Z kroka na krok, Chodil po pánoch, Striga, Doviedol somára miesto kravy, Čertove kúsky), prekladal z americkej, ruskej, ukrajinskej a francúzskej literatúry a neúspešne sa pokúsil o drámu (Zakliata kňažná).
Na sklonku života Izidor Žiak Somolický chorľavel a v opatere priateľa Andreja Hanzlíka ako 55-ročný umrel. Je pochovaný na r. k. cintoríne v Banskej Bystrici a na náhrobníku je text: Bratia ľud môj sotrieť nedajú. Pečlivosťou Živeny a Matice slovenskej.
Básnik z Turca svojou osobnou drámou a jej lyrickým sebavyjadrením naznačil jednu z možných ciest poézie obdobia medzi Pavlom Országhom Hviezdoslavom a Ivanom Kraskom.
Autor: Pavol M. Kubiš
