MARTIN. Ján Fraňo bol na čele Martina takmer pätnásť rokov. Starostovské žezlo prevzal po Igorovi Thurzovi (1921 – 1926), keď predtým bol tri roky jeho spolupracovníkom. Mesto viedol v čase hospodárskej krízy a vysokej nezamestnanosti, no na výsledkoch jeho práce akoby to nebolo badať. Martin sa prudko rozvíjal.
„Boli tu viaceré inštitúcie s celoslovenskou pôsobnosťou, pre ktoré bolo treba postaviť budovy a pre ich zamestnancov obytné domy,“ píše pre Život Turca v júli 1993 známa znalkyňa martinských dejín Zora Frkáňová a pokračuje: „Nielen to, bolo treba rozšíriť sieť škôl a zdravotných zariadení. To, čo pre chorobu a predčasnú smrť nestihol ukončiť I. Thurzo, dokázal svojimi schopnosťami, zápalom, podnikavosťou a vytrvalosťou Ján Fraňo.“
Vraj vtedy nebolo na radnici straníckych bojov, ľudia, ktorí viedli mesto sa dokázali zjednotiť v práci za spoločný cieľ. Bolo ním podľa Z. Frkáňovej: „Blaho a spokojnosť občianstva. Predstavitelia rôznych politických strán hľadeli spoločnou silou odstrániť nedostatky mesta a zveľadiť ho na úroveň ozajstného kultúrneho centra Slovenska.“
Za starostovania Jána Fraňa sa Martin zbavil kaluží, stalo sa z neho mesto, ktoré vraj pri návšteve v roku 1932 po čase, čo tu nebol, takmer nespoznal ani vtedajší prezident Tomáš G. Masaryk.
„Také bolo premenené...“ spomínal v Národných novinách 29. septembra 1936 pri príležitosti 60. narodenín J. Fraňa Jozef Škultéty. Okrem výstavných budov pribudli celé nové štvrte – napríklad Podháj, robotnícka kolónia, ale aj ulice a rodinné domy a činžiaky pre štátnych zamestnancov a vojenských gážistov, bol vybudovaný vodovod a kanalizácia, upravené chodníky a ulice, zregulovaná rieka Turiec. „Baťko“ Škultéty o martinskom starostovi ďalej napísal: „Bol akoby rodený starať sa o verejné veci po roku 1918. Mal nielen dušu zapálenú, ale i spôsobnosti pracovať a tvoriť tak, ako sa vyžaduje v takých pohnutých pomeroch.“
„Netreba zabudnúť ani na Fraňovu zásluhu – výstavbu serpentín, ktorými sa sprístupnili Martinské hole a umožnil ich ďalší rozvoj,“ uvádza Z. Frkáňová.
Turčiansky Svätý Martin bol v čase starostovania Jána Fraňa po Bratislave nesporne najvýznamnejším mestom Slovenska. „Ako sociálnemu demokratovi záležalo Fraňovi na sociálne slabších obyvateľoch – veď roky jeho starostovania boli i rokmi veľkej hospodárskej krízy. Mesto dalo postaviť 24 robotníckych domov, staralo sa o nezamestnaných predovšetkým vykonávaním tzv. núdzových prác, medzi ktoré patrili napríklad regulácia Turca, oprava a výstavba nových ciest a ulíc. V Martine bol pokoj a poriadok, neboli žiadne hladové pochody a demonštrácie,“ uvádza Z. Frkáňová v spomínanom článku pre Život Turca a dodáva, že zásluha starostu Fraňa bola i v tom, že vedel vybaviť, ba „vychodiť“ potrebné financie, a pritom mesto nezaťažil neúmernými daňami.
Keď odchádzal z „funkcie“, poskytol spoluobčanom svoj odpočet. Originál tohto dokumentu nám do redakcie priniesla jeho vnučka, známa koncertná klaviristka Tatiana Fraňová, ktorú Martinčania poznajú aj z vystúpení v tomto meste. Dnes žije vo Viedni, ale občas do Martina príde. Na svojho starého otca si dobre spomína.
„Neznášal leňochov. V rodine sa tradovalo, že počas krízy zariadil, aby nezamestnaným dávalo mesto jedno teplé jedlo denne. Ale museli si ho odrobiť. Podľa mňa je to správne. Veď len tak sa ľudia naučia vážiť si sociálnu pomoc, na ktorú sa poskladali ostatní,“ povedala a doplnila, že jej starý otec prestal pracovať, keď mal 82 rokov. „Bol pedantný, ale dobrý. V byte malo všetko svoje miesto, mal rád poriadok, všetky papiere a doklady mal príkladne založené. Mala som pred ním rešpekt. No nielen ja. Stará mama napríklad musela mať obed pripravený presne na dvanástu. Keď pár minút meškala, starý otec sa išiel naobedovať inde.“
O starostovi Fraňovi sa hovorilo, že každý deň prešiel mestom, pôsobil pritom vyrovnane a vznešene, všade vzbudzoval rešpekt. Rešpekt dnes vzbudzuje aj prehľad jeho práce, ktorý predložil spoluobčanom 12. novembra 1938. Nie je to obsažný materiál, viac je v ňom argumentov ako vznešených slov. Také tam ani nie sú. Až na časť, v ktorej ďakuje členom obecného zastupiteľstva, obecnej rady a finančnej komisii. Ocenil, že počas jeho 15-ročného starostovania: „...nemali sme v obecnom zastupiteľstve nijaké spory a neshody. Pokladám si za svoju povinnosť, aby som sa všetkým predstaviteľom nášho verejného života poďakoval za ich vzácne porozumenie pri podporovaní Turčianskeho Svätého Martina ako najchudobnejšieho predprevratového mestečka, ktoré sa muselo udržiavať len zo svojich daňových prirážok, lebo nijakého majetku ani hnuteľného a nehnuteľného nemalo.“
Z prehľadu investičných prác, ktoré J. Fraňo predložil, vyplýva, že za pätnásť rokov sa v meste podarilo postaviť veľa budov domov, škôl, verejných budov. Už vtedy bol vyhotovený regulačný plán mesta, výškové zameranie chotára, zachytil sa prameň Medokýša, vykúpili sa pozemky pod rôzne verejno-prospešné stavby, upravili staré a zriadili nové ulice – ich zoznam s peňažným vyjadrením má takmer tri A/5 strany, upravili sa námestia pred evanjelickým i katolíckym kostolom, vydláždili cintorín. Od roku 1922 do doku 1938 boli v Turč. Svätom Martine postavené tieto budovy: Advokátska komora, Štefánikov ústav, Matica slovenská, Slovenské národné múzeum, ľudová škola, II. poschodie obchodnej akadémie, provizórna budova gymnázia, Krajinská verejná nemocnica, Štátny ústav pre zveľaďovanie živností, roľnícka škola, sociálny dom, sokolovňa, Krajinský hasičský dom, Div. Čsl. Červeného kríža, hotel Sloven, Okresná nemocenská poisťovňa, budova sporiteľne, továrne Slovenky a okrem toho 700 nových domov.
Dojímavé čítanie. Naplnený život. Hodný štúdia i nasledovania. Martin mal vo svojich dejinách veľa významných mužov. Ján Fraňo bol určite jedným z nich.
Autor: V.Legerská
