MARTIN. Čas letí ako bláznivý. Ja nechytím ho, ani vy. Možno aj tieto slová známej piesne si zanôtil Michal Beran, ktorý v piatok 22. februára oslavoval štyridsiatku.
„Ide to strašne rýchlo, veď len nedávno som mal dvadsať,“ zasmial sa pri našej gratulácií jeden z najúspešnejších martinských hokejistov.
Keď Michal ako junior vstupoval medzi seniorov, niektorí jeho starší spoluhráči v tridsiatich rokoch pomaly končili kariéru.
„Ani len vo sne mi vtedy nenapadlo, že ešte v štyridsiatke budem hrávať aktívne vrcholový hokej. Doba sa však zmenila a dnes to už nie je nič výnimočné. Ja som veľmi vďačný za to, že sa stále môžem venovať tomu, čo vždy bolo mojou srdcovou záležitosťou. Hokej ma stále baví a verím, že si ho ešte nejakú chvíľu zahrám. Veľmi si vážim aj to, že väčšinu kariéry som prežil v rodnom Martine. To sa málokomu podarí. Hovorí sa, že doma nie je nikto prorokom. Teší ma, že v mojom prípade sa toto príslovie nenaplnilo,“ rozhovoril sa jubilant.
Úrodné roky v Turci, nielen tie medailové
Dlhoročný martinský kapitán prežil v Turci veľa úrodných rokov. Bol pri etablovaní Turčanov v extralige, s ktorými získal aj dve bronzové medaily, medzitým ešte aj jednu s Duklou. Veľkým zážitkom bol aj triumf na Kontinentálnom pohári vo francúzskom meste Rouen.
„Nerád by som už bilancoval, na to je ešte čas. Avšak veľké víťazstvá sa človeku navždy vryjú do pamäte. Ale nejde len o ne. Vždy rád budem spomínať aj na dramatické série s Trenčínom, ktoré nakoniec nemali pre nás šťastný koniec. Výnimočná bola aj sedemzápasová bitka so Skalicou. V extralige sa tieto zápasy stali unikátnymi. Dlho sa o nich hovorilo, na Slovensku boli v tom čase témou dňa. Rovnako by sa však dalo hovoriť aj o ukončení nepriaznivej bilancie na košickom ľade, či o víťazstve na Slovane po dlhých týždňoch bez plného bodového zisku. Najkrajšie však na tom všetkom bolo, že sme urobili ľuďom radosť. Hokejisti sú tvrdí chlapi, ale aj ich rozcíti vďačnosť fanúšikov. A nielen to, dodáva im to energiu do ďalších bojov,“ zaspomínal na dávne i nedávne časy čerstvý štyridsiatnik.
Šťastie na trénerov i spoluhráčov
Michal Beran mal počas dlhých rokov možnosť spoznať viacero trénerov a aj stovky hráčov.
„Viedli a formovali ma kvalitní kormidelníci – Kleskeň, Mrukvia, Vojtáš, Jesenský, Hegyi, Hossa, Gregor, Šupler... Každý mi niečo dal, mnohé ma naučili, veľa som odpozoroval. Ale ani na svojich spoluhráčov sa nemôžem sťažovať. Či už to bol na začiatku Pavol Šimka, Jaroslav Markovič st., Roman Mucha, alebo potom neskôr Rasťo Rovnianek, Dano Babka, Peter Bartoš, Jano Zlocha či Jaro Török. Tých mien by sa však dalo vypichnúť určite viac, avšak nerád by som na niekoho zabudol. Nezabudnuteľné okamžiky mi priniesli aj zápasy v reprezentácií. Nie je to žiadna fráza, naozaj, pre každého je obrovskou cťou reprezentovať svoju krajinu,“ povedal Michal Beran.
Po nepríjemnom zranení už trénuje
Martinského kapitána v aktuálnej sezóne pribrzdilo zranenie ramena. Pomaly sa však už dáva do poriadku.
„Vo štvrtok som po prvý raz vykorčuľoval na ľad, začínam pomaly trénovať. Určite by som chcel mužstvu ešte pomôcť, ale veľa bude závisieť od toho, ako rameno vydrží záťaž. Pre hokejistu nie je nič horšie, ak sa na zápas díva len spoza mantinelu. Strašne ma to ťahá, ale pravdou je aj to, že nemá význam niečo urýchľovať. Ak mám hrať, tak nech to je len vtedy, keď to mužstvu pomôže,“ odpovedal Michal na našu otázku, či ho v aktuálnom ročníku ešte na ľade uvidíme.
„Či už nastúpim alebo nie, verím, že nakoniec sezóna pre martinský hokej dobre dopadne. Ak aj Žilinu nepredbehneme, dúfam, že v baráži si extraligovú príslušnosť obhájime.“
