ujatí, a to nielen na Slovensku, ale aj v susednej Českej republike či vo Francúzsku. V Martine sa pravdepodobne nič väčšie konať nebude, hoci by sa mohlo. Veď s naším mestom a Maticou slovenskou sú neodmysliteľne spojené Tatarkove umelecké začiatky, pričom istý čas tu aj pôsobil.
MARTIN. Dominik Tatarka už ako začínajúci autor pohotovo a kreatívne (v špecifických podmienkach konzervatívneho Slovenska) rozvíjal inšpiračné zdroje a impulzy moderných európskych literárnych smerov a tendencií. Počas svojich štúdií na Sorbonne sa naplno oddával magickej atmosfére medzivojnového Paríža. Privoňal existencializmu aj surrealizmu, dokázal si ich osvojiť a tvorivo aplikovať.
Pod krídlami Matice slovenskej
V roku 1939 začal Tatarka spolupracovať s Maticou slovenskou, presnejšie s redaktorom jej Slovenských pohľadov Stanislavom Mečiarom, čo dokumentuje vzájomná korešpondencia, uložená v Archíve literatúry a umenia SNK v Martine. Na stránkach časopisu publikoval nielen literárnokritické články a úvahy, ale i poviedky. Súborne vyšli zásluhou MS v zbierke V úzkosti hľadania (1942). Tatarka v nich analyzoval mravné a existenciálne otázky človeka. Pesimistickú víziu bezcieľnosti ľudského bytia sa snaží prekonať pozitívnou filozofiou lásky, inšpirovanou kresťanským existencializmom. Vieru v tvorivú aktivitu ľudského ducha pôsobivo deklaroval a rozvíjal už v Slovenských pohľadoch v programovom článku Neznáma tvár (1940). V inom príspevku, O duchovnú orientáciu v slovenskej beletrii (1940), sa kriticky postavil proti súdobej próze, tak impresionistickej (lyrizovaná próza), ako i realistickej. Prvú považoval za senzualistickú, druhú za iluzionistickú. Napokon dospel k záveru, že prozaik by mal byť „básnikom sujetu“.
Protagonistami deja surrealistickej novely Panna zázračnica (1944), ktorá vyšla opätovne vďaka MS a S. Mečiarovi v Martine, je skupina mladých výtvarníkov a básnikov. Títo bezstarostní ľudia sa uprostred ničivej vojnovej reality rozhodli vytvoriť pestrofarebný ostrov imaginácie, duchovnej vzbury, hier a najmä slobodnej sebarealizácie v umení. Záhadné pôvabné dievča Annabelu si mýticky idealizujú do podoby múzy-inšpirátorky. Dychtivo po nej túži celá bohémska komunita, ale ona zostáva dráždivo neprístupná a verná len sebe... V Panne zázračnici sa po prvý raz koncentrovane prejavila Tatarkova úporná snaha bojovať o dušu človeka v človeku samom. Už vtedy ale v pôsobivých inotajoch naznačoval, že je iba výlučnou záležitosťou človeka, ako sa vysporiada s prípadným víťazstvom a jeho dôsledkami. (Podľa autorovej literárnej predlohy nakrútil režisér Štefan Uher v roku 1966 rovnomenný film).
Učiteľ v Martine
V rokoch 1941 – 1944 pôsobil D. Tatarka ako učiteľ slovenčiny a francúzštiny na gymnáziu v Martine, pričom do tlače pripravil dve čítanky pre stredoškolákov (Dielo náukovej prózy; Ukážky z povojnovej novely slovenskej, obe 1942). Práve v metropole Turca sa najsystematickejšie venoval literárnej teórii a komparatistike, na čo už v ďalšom období nenadviazal.
Po vypuknutí Povstania sa koncom augusta 1944 stal členom Okresného revolučného národného výboru v Martine, redigoval nástenné noviny Hlas ľudu v Banskej Bystrici a vstúpil do komunistickej strany. Touto svojou činnosťou sa definitívne rozišiel so S. Mečiarom, ktorý SNP nikdy neprijal a emigroval. Po potlačení povstania odišiel Tatarka do hôr a pripojil sa k partizánom. Ocitol sa dokonca pred hlavňami nemeckej popravnej čaty; za dramatických okolností sa mu však podarilo ujsť vďaka prestrelke vyvolanej partizánmi. Spomenutá epizóda sa opakovane objavuje v spisovateľovom povojnovom diele.
Spolupráca s MS pokračovala aj po roku 1945, istý čas v nej dokonca pracoval (1948 – 1949). Práve v tomto prelomovom období vydala MS Tatarkovi román Farská republika (1948), v ktorom zobrazil frustrujúci vplyv totalitného režimu Slovenského štátu na psychiku hlavného predstaviteľa príbehu. Román bol síce pamfletom na pokrytectvo oficiálneho klerikalizmu, zároveň však priniesol ideologickú faloš nového typu – pátos revolučného romantizmu („všetky cesty vedú ku komunizmu“).
Na sklonku 40. rokov sa s definitívnou platnosťou prerušili tvorivé väzby D. Tatarku s MS i Martinom. Prozaik dobrovoľne rezignoval na pôvodné filozofické východiská a bezprostredne po februári 1948 sa začlenil medzi tvorcov, ktorí svojím dielom začali budovať "víťaznú" socialistickú ideovo-umeleckú základňu. Situácia sa zmenila v druhej polovici 50. rokov. Aj pod vplyvom ostrých polemík s dogmatikmi – vrátane niektorých literátov – začal Tatarka kriticky prehodnocovať svoje nazeranie na okolitý svet i vlastný dovtedajší život.
Po rokoch sa v ňom opätovne prebudila stará láska a osudová vášeň, Francúzsko, pričom na pulzovaní jeho starého i nového ducha začal do seba katarzne vstrebávať silu a slobodu Európy. „Už sa nedal pomýliť. Bol to nový, vytriezvený človek!“ (I. Kružliak)
Obec božia
V 60. rokoch prežíva Tatarka svoje hviezdne obdobie. Stáva jednou z najvýraznejších postáv obrodného demokratizačného procesu, ktorý vyvrcholil Pražskou jarou pamätného roka 1968. Za občiansky nekompromisný a mravne vyhranený odpor k okupácii spojeneckých vojsk ho mnohí považovali za symbol týchto hektických čias. Keď okupačné tanky vtrhli do Bratislavy, nebojácne viedol odpor mládeže a študentov, zápalisto rečnil na masových zhromaždeniach občanov. Pred jedným z tankov odhalil svoju hruď a zavelil: „Sem strieľajte, súdruhovia!“
Ako prozaik Tatarka v širších súvislostiach a kontextoch zobrazoval vzťah človeka k človeku, zamýšľal sa nad otázkami medziľudskej komunikácie, ktorú autenticky konfrontoval s konkrétnou tragickou skúsenosťou ľudskej individuality. Zároveň vynikal schopnosťou citlivo sa započúvať do slov prostého jednotlivca, ktorý síce z pohľadu „veľkých“ dejín nemá nijaký význam, ale i napriek tomu bol a bude trvalou súčasťou ľudstva. Pri tom všetkom Tatarka plnokrvne využíval metaforickú reč, „hovoril v závratných špirálach, spájal uplynulé s prítomným, vzdialené s blízkym“. (J. Špitzer) Naznačenú autorskú líniu rozvíjal v každom svojom tvorivom období, pričom v roku 1968 jej dal výraz v koncepcii „Obce božej“, spoločnosti založenej na vzájomnej úcte a duchovnom povznesení jednotlivca. Členovia Obce mali vedome budovať a rozvíjať národnú kultúru ako základ
a nevyhnutný predpoklad novej spoločenskej kvality.
Po roku 1968, v časoch vládnutia tvrdej normalizačnej mašinérie, bol D. Tatarka vyradený z oficiálneho verejného i literárneho života. Napriek zložitej existenčnej situácii, perzekúciám a systematickému eštebáckemu dozoru však na tvorbu nerezignoval. Rukopisy svojich diel koncipoval s vedomím, že nikdy nevyjdú tlačou. Zároveň ale priznával, že sa písaním zachraňuje, že si vlastnými písačkami vydobýja slobodu, ktorú mu odnímali. Knihy napokon vyšli v slobodnom zahraničí a na vydanie ich pripravil nedávno zosnulý historik Ján Mlynárik.
V decembri 1976 Tatarka podpísal Václavovi Havlovi ako vôbec prvý signatár Chartu 77. Vtedy sa ako disident už veľmi často zdržiaval v Prahe, kde okrem Havla nadviazal priateľské kontakty aj s ďalšími českými intelektuálmi.
Do oficiálneho literárneho kontextu sa Tatarka vrátil až v roku 1989, keď mu (žiaľ, posmrtne) v Slovenských pohľadoch uverejnili prvú časť Navrávačiek. To, že išlo o veľkú kultúrnu udalosť, potvrdzuje aj reakcia Júliusa Satinského. „Čítajúc Tatarku som zdúpnel, zvlhol, rozcitlivel sa a pocítil som prudkú, krásnu lásku k Slovensku, pokornú, tichú, hrdú
a bez akejkoľvek irónie. Ten Dominik Tatarka v Navrávačkách ,zhudobnil´ región svojej duše s takou úprimnosťou, že to odzbrojí aj kamarátov, ktorí sa dali na politiku a ktorí mu hodný čas pred smrťou – huncúti – schovali pero a teraz sa nám snažia navravieť, že Navrávačky sú pornografia... On sformuloval v Navrávačkách, čo cíti slovenský muž k Mame, Dievčaťu, Národu s takou bolestnou presnosťou, že Gabriel Garcia Márquez, Šukšin, Vetemaa, Radičkov a tutti quanti dozadu až po Fiodora Michailoviča D. by ho – slovenského provinčného spisovateľa – vo svojich stáročiach samoty úctivo privítali.“ (1989)
Hoci sa vo vývinovej línii Tatarkovho diela všeličo preskupilo, primárny zdroj, z ktorého tvorca vytrvalo čerpal, ostal nezmenený. Išlo o systematické uvažovanie nad tým, ako je to vlastne s človekom, keď sa dostane do konfrontácie so sebou samým. Bude vedieť byť šťastný, keď ho obklopuje a ničí nespravodlivosť, hra osudu, nezmysel, náhoda, nešťastie? Keď je so železnou pravidelnosťou na konci každého ľudského snaženia nemilosrdná smrť?
Epilóg
Azda by nezaškodilo, keby sa aj Martin pri príležitosti 100. výročia narodenia prihlásil
k D. Tatarkovi. To bolo tiež zmyslom a zámerom môjho článku, v závere ktorého sa žiada pripomenúť a vyzdvihnúť spisovateľov nezastupiteľný vklad do súradníc modernej slovenskej kultúry a občianskej spoločnosti. S jeho menom a pohnutým životným príbehom budú vždy spájané prirodzené väzby Slovenska na európsku kultúru a civilizáciu. Ma druhej strane platí, že Dominik Tatarka bol autentický „Europér“ so všetkým, čo k obsahu tohto pojmu
v búrlivom 20. storočí prislúchalo. Vlastné zlyhania, omyly a prešľapy nevynímajúc...
Autor: Peter Cabadaj
