MARTIN. Čo so štyrmi voľnými handbikmi určených na šport pre vozíčkárov? Tak s tou otázkou si už dlhšiu dobu láme hlavu predseda martinského občianskeho združenia Parasport24 Miroslav Buľovský, ktoré podporuje a uľahčuje život handicapovaným ľuďom na celom Slovensku.
Pre nezáujem sú bicykle opustené
Vďaka projektu a televízií JOJ sa predsedovi tohto združenia podarilo získať peniaze na kúpu bicyklov na ručný pohon. Dnes je ich využitie momentálne akurát také, že dotvárajú interiér Miroslavovej obývačky a doslova na ne sadá prach. Niežeby Miroslav Buľovský nepoznal vhodných adeptov, ktorým by s radosťou handbiky podaroval. Problém je inde. Niektorí vozíčkari nemajú záujem športovať. Aj jazda na takomto bicykli, tak ako každý iný šport, si totiž vyžaduje trochu tréningu i silu v rukách, a to sa podľa slov predsedu Parasport24 nie každému chce. Cena jedného handbiku v základnej výbave pritom vyjde na 5 800 eur a martinské združenie ich ponúka zdarma. Napriek tomu bez úspechu.
„Spolu s Peťom Štefanidesom, ktorý už pár rokov handbike používa, sme hľadali a oslovovali najmä mladých Martinčanov a ponúkali im tieto bicykle. Odpovede však boli zamietavé a vyhovárali sa, že sa im nechce športovať a prijali by skôr niečo nenáročné na fyzickú námahu,“ opisuje vlažný prístup vozíčkarov Miroslov Buľovský.
Figliari s predstavou šušťavých bankoviek
Vlastniť handbike je pritom podľa Miroslava obrovskou výhodou.
„Keďže ľudia na vozíku sú obmedzení pohybom, tak toto im určite zrýchľuje a uľahčuje premiestňovanie aj po cestách, kde by sa s vozíkom presúvať nemohli. Môže sa ísť s kamarátmi previezť na bicykli a skrátka nesedieť doma na zadku,“ menuje prínosy.
Predseda martinského združenia Parasport24 preto dúfa, že sa čoskoro nájdu záujemcovia, ktorí sa neboja fyzickej námahy a s radosťou budú na handbiku trénovať. Ako spomenul, občas narazí aj na špekulantov, ktorí sa naoko tvária, že chcú športovať, ale akonáhle by im bicykel odovzdal a zavrel u nich dvere, už by sa ho snažili predať. Aby si bol Miroslav istý, že nenarazil na chamtivca, každého záujemcu párkrát osobne navštívi a dlhšie s ním komunikuje.
„Športovať pôjde len taký vozičkár, ktorý je psychicky vyrovnaný so svojim osudom. Niekto radšej sedí niekoľko rokov doma za záclonou a ľutuje sa, akoby mal radšej znova začať žiť,“ vykresľuje.
Radšej na handbiku ako na aute
Handbike si nevie vynachváliť Peter Štefanides zo Žabokriek, ktorý ho aktívne používa už piaty rok ako súčasť kondičného tréningu popri silovom športe – tlaku na lavičke. Keď je dobré počasie, vozieva sa na ňom aj každý deň, no jeho začiatky taktiež sprevádzala svalovica.
„Ledva som prišiel na koniec dediny a po troch kilometroch som išiel odpadnúť, pery som mal modré a nevládal som. Všetko je samozrejme o tréningu,“ spomína dnes už s úsmevom Peter, ktorý handbike uprednostňuje pred autom a vyberie sa na ňom i na futbal do Blatnice.
„Ja som veľmi rád, že ho mám, lebo odmalička športujem. Je to všetko o človeku, či má chuť trénovať. Dnes už ľudia spohodlneli, takže možno aj preto o ne nemajú záujem,“ myslí si P. Štefanides, ktorý je už 18 rokov po autonehode na invalidnom vozíku. Chuť niečo pre seba urobiť, však vôbec nestráca a pravidelne sa zúčastňuje rôznych športových súťaží i na tomto bicykli.
Kým sa teda nenájdu či sami neohlásia nejakí handicapovaní záujemcovia, môže sa na striedačku na všetkých štyroch handbikoch voziť akurát predseda Parasportu24. Veď ako aj sám priznal, normálny dvojkolesový bicykel mu príliš nevonia, a preto občas cesty brázdi práve na handbiku.
