i mať svoje práva aj niektoré veci. Hlavne tie, ktoré častým používaním poľudšťujeme.
MARTIN. Určite mi dáte za pravdu, že váš počítač, aj napriek tomu, že je dobrým pomocníkom, dokáže sa individualisticky prejaviť samozrejme v tom najnevhodnejšom čase a začne si žiť svojím životom. Auto sa nám vie stať takým blízkym, že sa s ním tajne maznáme a niekedy dostane od svojho majiteľa aj vlastné meno či prezývku. No aj menšie veci si nás vedia získať. Niektoré kusy oblečenia si tak obľúbime, že sa stanú našimi nerozlučnými spoločníkmi.
Problém však nastane, keď tieto veci zostarnú, alebo ako to dnes častejšie býva, stanú sa prežitými či nemodernými. Ich koniec je neodvratný i napriek tomu, že sú ešte použiteľné. Kedysi to mali ľahšie. Keď si zalistujeme vo fotografických publikáciách Martina Martinčeka a prezeráme si obrazy dávno zabudnutého sveta na Liptove alebo fotografie zo starej Oravy od Jara Sýkoru, tak tam uvidíme, že starodávny oplieskaný smaltovaný hrnček či obitý lavór smeli existovať, kým len vládali slúžiť, prípadne pokiaľ žil ich pán. Dnes nám do pozornosti vnucujú stále novšie, modernejšie, z hľadiska spotreby výhodnejšie tovary. No čo s tými doterajšími?
Klárika má v tom jasno – vyhodiť!! Mám ju rád, ale takýto prístup jej zalievam. Dokonca sme sa kvôli tomu niekoľkokrát aj pochytili. Napríklad, keď som namietal, že televízor netreba meniť, lebo zatiaľ funguje a nie je ešte ani taký starý. Vtedy povedala historickú vetu: “Škoda, že niektorým veciam tak dlho trvá, kým zostarnú.“
Kedysi sa takéto „rárohy“ vykladali na pôjd, no teraz už patričný pôjd nemá každý. Oprané šatstvo šetrne vyložené v igelitovej taške ku smetnému kontajneru tam neskôr nájdete surovo rozhádzane po zemi. A keď si uvedomíte, že ste tam kládli tieto „veci“ s ťažkým srdcom... Zrejme našim núdznym spoluobčanom tam treba radšej nechávať obálky s malou finančnou hotovosťou. Nedávno som zachytil v televízii, že keď chceme obnosené šatstvo odovzdať na charitu, treba ho dať vyčistiť a priniesť ho na zberné miesto aj s dokladom z čistiarne. No neviem, neviem, či by som si tým až tak komplikoval život.
Tak teda, nepotrebné veci, kam s vami? Nuž len na smetisko alebo dať zrecyklovať. A vlastne prečo to tak usmoklene prežívam? Veď opísaná situácia je len skrytým dôkazom, že k nám konečne nepozorovane dorazil vytúžený blahobyt.
Autor: Ján Migon
