DIVIAKY. Nájsť v Diviakoch dielňu Zdena Lukáča (26) nebolo vôbec ťažké, nápis umelecké kováčstvo vidieť už z cesty. Tam, v areáli bývalého družstva, som ho navštívil a zastihol priamo pri robote. Práve nanášal posledné vrstvy ochranného náteru na nové dielo. Tri stojany na keramiku v tvare rozvetvených listov. Pritom sa ma zdvorilo opýtal, čo si dám. O chvíľu bol s prácou hotový a stratil sa v útrobách dielne - variť kávu. Čas som využil na to, aby som sa trochu rozhliadol.
Byť kováčom je drina
Pomerne veľká prízemná budova sa skladá z niekoľkých samostatných miestností, oddelených stenou. Každá má svoj vchod. V jednej z nich pracuje Zdenov otec Ján (55), vyštudovaný veterinár. Len nedávno prišiel o prácu v štátnej správe. Jeho druhý syn Dušan (37) žije v Galante a pracuje ako počítačový inžinier. Mama sa volá Ivka (58).
Zdeno je rodákom zo Zvolena, ale spolu s rodičmi žije v Turčianskom Michale. Najskôr študoval odbor pasiarske práce v obci Hodruša Hámre, neskôr na tej istej škole študoval rytectvo. K práci s kovom ho priviedol majster, ale praktické skúsenosti zbieral v Nitrianskom Pravne.
„Tam som okúsil, čo je kováčina, čo je drina. Bol som chamtivý. Veľa práce, málo peňazí.“ Preto začal robiť sám, aj keď to znamenalo sťahovať sa tri razy za tri roky. „Treba začať čo najskôr, čakať do tridsiatky a potom si budovať meno, nie je bohviečo. Bola to výzva. Radšej makať, ako sedieť v kancli,“ zhrnul mladý kováč, ktorý najčastejšie vyrába ploty, vešiaky, svietniky, krbovky a opravuje náradie.
Vyrobí čokoľvek
K najkurióznejším veciam z jeho dielne patria napríklad stupačky na motorku pre kamaráta. „Ľudia prídu, keď si nevedia dať rady. Ja dokážem vyhovieť každému človeku. Spravím čokoľvek, čo si zákazník vymyslí.“ Zdeno však dbá na to, aby v každom výrobku bola časť z neho. Do budúcnosti sa díva optimisticky a vybavenie by chcel rozšíriť o ďalšiu vyhňu, bucháre, no jeho srdce piští po vlastnej dielni na vlastnom pozemku. Možnosť, že by niekoho zamestnal, nevylučuje, ale maximálne tak jedného človeka, najskôr študenta. Zdeno sa totiž drží hesla: „Čo je z tejto dielne, to robím ja a navyše nemám rád papierovačky s tým spojené.“
Jarmočný predaj s atmosférou
Svoje výrobky chodí predávať na Mošovský jarmok, ktorého sa zúčastňuje pravidelne. Tieto akcie pre neho predstavujú aj návrat do minulosti.
„Veľa závisí na prezentácii, môžem zjednať cenu, zasmiať sa, či cítiť vôňu medoviny,“ opisuje. Zdeno Lukáč tvrdí, že záujem o jeho výrobky je stále. Hlavne o svietniky, krbovky, klince pre šťastie, kľúčenky či krížiky. Nikdy však nevie dopredu, čo sa bude najlepšie predávať. Na ukážku remesla berie vždy aj vyhňu.
„Väčšinou robí otec, ja predávam a nalievam.“ Tento jediný deň prižmúri oči aj mama Ivka.
Pri otázke, aké vlastnosti musí človek mať, aby sa mohol stať kováčom, sa zamyslí. „Umelecké cítenie je veľká výhoda, ale keď nevieš, čo s rukami, je to nanič.“
