12). Časť v nej patrí Turcu.
MARTIN. Rozvoj a tvarovanie vidieckeho osídlenia sa snúbilo s topografickými danosťami, kultúrou a tradíciami, ovplyvňovanými zároveň kolonizačnými vlnami konkrétneho regiónu. Výsledkom sú architektonické, historické a urbanistické hodnoty, ktoré označujeme zovšeobecňujúcim pojmom slovenská ľudová architektúra. Hlavne v posledných desaťročiach sme si zvykli navštevovať ju, starší zaspomínať na detstvo a mladší obdivovať nezažité, poznané z rozprávaní či filmov... Hlavne v skanzenoch a pár zachovaných lokalitách roztrúsených po celom Slovensku, Turčania a návštevníci Turca azda najviac pri návštevách Múzea slovenskej dediny v Jahodníckych hájoch na konci Martina, teda na jednom z významných ostrovov jej uchovania, nevyhnutnej rekonštrukcie a cielenej lokalizácie.
Po dlhých rokoch (naposledy v roku 2004 bol autorom podobnej knihy Ľudová architektúra na Slovensku rodený Martinčan, úzko spriaznený i so vznikom Rady národnej kultúry a Zákona o Martine ako centre národnej kultúry Slovákov, architekt Igor Thurzo) sa na našom knižnom trhu v minulých dňoch objavila vynikajúca kniha erudovanej odborníčky Janky Krivošovej. Jej stránky nám všetko naznačené umožnia „navštíviť“ aj v prípade, že medzi stavby a do uličiek z rôznych príčin nemôžeme ísť osobne. No prostredníctvom fotografií ukáže i to, čo v nich už dnes nenájdeme. Výtvarníčka, pedagogička a ochranárska aktivistka dokázala na stránkach knihy zúročiť výsledky dlhoročného záujmu o problematiku i poznatky terénnej dokumentácie vlastnej i kolegov tak, že v spolupráci s vydavateľským kolektívom priniesla komplexný pohľad na dedičstvo predkov. Je ozvláštnený poéziou básnika oslavujúceho tradície, barda Milana Rúfusa, oživený množstvom fotografií i nákresov a doplnený prehľadným registrom na rýchlejšiu orientáciu.
Svoje neprehliadnuteľné miesto v knihe našiel i pohľad na viaceré minulé i súčasné zákutia Turca: Belá-Dulice, Blatnica, Diviaky, Karlová (pútava kresba jej jedinečnej zástavby otvára dokonca celú knihu!), Kláštor pod Znievom, Martin, Mošovce, Necpaly, Priekopa, Slovenské Pravno, Sučany, Turany, Turček, Turčianske Jaseno, Turčiansky Michal, Vrícko... Čitatelia tak v rámci viacerých prehľadných kapitol nájdu napríklad unikátne pivnice zakopané vo svahu; murované domy a dvory s uzavretým podbráním „vo výnimočnej dedine“ Karlová; zrubový dom s gánkom a mocné múry sýpok v Belej, olejkársky dom vo Valči; zmiešanú architektúru v Blatnici; kresbu dnes už neexistujúcej (typologicky charakteristickej) kováčne v Priekope...
Prajne ponúknutý erudovaný a precítený pohľad na obrazy (starého sveta) našej ľudovej architektúry je nielen úplný, ale je zároveň aj spomienkou na dielo rúk a umu generácií, na ich technické nápady a umelecký cit. Jednoducho, vlastnosti s použitím ktorých z jednoduchých materiálov okolo seba dokázali vytvoriť útulné domovy pre seba a potomkov. Ale aj na kostoly, veď – ide o jednu zo základných premís duchovného života a materiálnych prejavov s ním bezprostredne súvisiacich – bez Božej pomoci sa neurodí nič: ani zbožie, ani zemiaky, ani kapusta... Ale aj humná, maštale i chlievy pre dobytok a sypárne na úrodu. Nemôžeme zabudnúť na technické pamiatky, veď aj z polí zozbierané zrno bolo treba zomlieť na múku, aj kone, čo ju odviezli do sýpky zas podkovať; súkno valchovať a vodu čímsi vytiahnuť zo studne.
„Kniha nechce zastaviť čas, iba pripomenúť, že tak, ako obdivujeme zaniknuté kultúry vo svete, máme si uvedomiť, aké vzácne hodnoty vytvorili aj naši predkovia...,“ píše autorka v závere a nám ostáva pritakať i úprimne sa poďakovať za možnosť lepšie tie hodnoty si uvedomiť a rozmýšľať nad ich záchranou. Hoci, našťastie, v posledných desaťročiach badať záujem o dedičstvo predkov i v súvislosti s pozostatkami ľudovej architektúry, cieleného záujmu a propagácie v tomto zmysle nikdy nie je dosť.
Autor: Igor Válek
