určianske folklórne slávnosti v roku 2010.
MARTIN. Do ich programu bola 18. júna zaradená aj Turčianska cvendžala, program venovaný jubilujúcim osobnostiam turčianskeho folklóru, medzi nimi aj Vincentovi Hanuliakovi. Čítajte o človeku s poctivým prístupom k práci, záľube, rodine, ľuďom okolo seba, k životu...
"Narodil som sa v osade Hlboké (patriacej do obce Belá pri Varíne) 21. 7. 1934 v rodine poľnohospodárskeho robotníka. Na základnú školu som chodil v Nižných Kamencoch, meštiansku školu v Belej pri Varíne som ukončil predčasne, pre vojnové komplikácie. nastúpil som do roboty na Morave v Bravarcoch (namiesto otca) ako poľnohospodársky robotník. Bol tam ale šikovný kováč, a pri ňom som sa za dva roky vyučil remeslu.
V rokoch 1954-1957 som absolvoval prezenčnú vojenskú službu na západnej hranici v Pobežoviciach u pohraničnej stráže. Po návrate z vojny som sa oženil s Viktóriou Opálkovou (nar.1937). Môj bratanek mi pomohol nájsť robotu v Tatranábytku v Martine. Prijali ma do dielne za zámočníka. V roku 1959 sme sa presťahovali s rodinou do Martina, kam som už predtým dochádzal za robotou. Narodil sa prvý syn Vlado (1958-Ladislav, ešte v Žiline), o 2 roky neskôr syn Miroslav (1960), ďalej dcéry Mariena (1961), Katka (1963) a nakoniec najmladšia Janka (1966).
„Terchovská muzika“ mi učarovala od detstva. Otec hral príležitostne na husle, ale ja som mal iné vzory: Kvočkovia, predník Vincko Rybár ale aj Balátovci z Ištvánovej. Terchovská muzika pochádzala z Riečnic, odtiaľ ju hrali Kvočkovia a odtiaľ Vincko Rybár. Ja som „U Petrov“ hrával v muzike „Mihovia“ s primášom Róbertom, jeho brat Jožo hral kontráša, a Stano Mihalčatin hral basu. (Keď sa natáčal film „Rodná zem“, tak je tam práve táto Mihovská muzika, kde s nimi hral na heligónke miesto mňa Vilo Meško, a tá pamätná basička zostala u mňa podnes, v mojej rodinnej „pamätnej izbe“). Tu som hrával na jednoradovej heligónke (darovala mi ju tetka), ktorú som „úplne zedral“.
Keď som prišiel do Martina, tu žiadna muzika nebola. So starými kamarátmi sme hrávali málo – iba príležitostne, lebo raz nemohol jeden, inokedy druhý... Ale pomaly som pracoval na svojich deťoch – učil som ich hrať, a to bol vlastne základ mojej rodinnej muziky. Dovtedy boli mojimi obľúbenými nástrojmi heligónka a basa. Zrazu som ale musel hrať v muzike primáša, prvorodený syn Vlado (Ladislav) hral na heligónke, druhý syn Miro hral kontru (aj akordeón) a najmladšia dcéra Jana na basičku (vtedy mala iba 11 rokov).
Do folklórneho súboru Turiec sme začali chodiť od roku 1976. Vtedajší vedúci FS Turiec Ľudovít Pekar pochádzal tiež z Kysúc (z Papradna), a tak sme si hneď „padli do oka“. Tu mi prischla aj prezývka „Tatko“ – tak ma volali nielen moje vlastné deti ale aj ostatní súboristi... Istý čas hrali s nami aj iní muzikanti - Janko Struhárňanský na akordeóne – krásne spieval (po piatich rokoch tragicky zahynul pri autonehode), druhý hlas na husliach hral Karol Strakoš (pochádzal z Krasňan, robil vo Zvolene) dcéru Janku Preisovú „na materskej“ vymenila pri basičke nevesta Marta, rod. Hudecová – naučila sa hrať veľmi rýchlo, už za týždeň sme mali prvé vystúpenie (Mirova manželka). Spievali s nami aj sestry Golčákové. Na kontry hral s nami aj Janko Galagaňák (do r.1999), druhé husle Edo Miškuf (do r.1999).
Po jednom vystúpení v Martine na Ľadovni sa ku nám pridal Jožko Papaj (ktorému sme hrali pod oknom), a hrá s nami druhé husle dodnes. V roku 1991 som si vychoval ďaľšieho basiara – Milana Rooba (do r.1999). Keď trochu podrástli moji vnuci, a mali o muziku záujem, začali spolu s nami hrať Michal (prim) a Martin (basa). Neskôr začal hrať aj vnuk Peter. Dnes v najaktívnejšej rodinnej Terchovskej muzike Hanuliakovcov hrá syn Miro (kontry) a vnuci Michal (prim) a Martin (basička) a starý priateľ Jozef Papaj (druhé husle). Syn Ladislav „Vlado“ je excelentný terchovský heligonkár – sólista.
Od roku 1993 som odišiel do predčasného dôchodku. S folklórnym súborom Turiec sme absolvovali mnoho vystúpení doma aj v zahraničí. Terchovskú muziku Hanuliakovcov bolo pravidelne vidieť a počuť po celom Česku a Slovensku, ale v celej Európe. Od začiatku sme stáli pri vzniku regionálnych Turčianskych slávností folklóru, kde sme od roku 1984 boli pravidelnými účinkujúcimi v programoch Novoturčania, ale aj ako súčasť FS Turiec.
V roku 2004 som skončil s aktívnou prácou v súbore. Dnes je môj svet „pamätná izbička“ kde v súčasnosti aj skúšame, a hlavne dielňa na menšie opravy nástrojov. Vnuci dnes „idú už moderne“ – sú to školovaní muzikanti. Hrajú všetko v D-dure, čo s nimi zahrám, ale veru už neuspievam... Pre mňa je najlepší „starosvetský“ C-dur, a preto som sa vrátil ku heligónke (kúpil som novú dvojradovú trojhlásku C-F z dielne Ladislava Duraja zo Žaškova). Aj keď už mám viac ako 76 rokov, stále ma to baví, a dúfam že ešte dlho bude."
Kniha života Vincenta Hanuliaka sa zavrela nadránom 18. marca. Zostala po ňom nielen široká rodina muzikantov, ale aj mnohopočetná rodina turčianskych folkloristov, ktorým vštepil lásku k hudbe, odkazu predkov, a ktorých viedol ťažkou, ale krásnou cestou úcty k dedovizni. Dnes sa na nich pozerá z muzikantského neba.
Autor: V.Legerská
