Čím sa stalo slovo po toľkých tisícročiach? Je zákonom? Je oslovením, oznamom, otázkou, odpoveďou, príkazom, výkrikom, prosbou, rozlúčením, klamstvom, odsúdením, vyznaním, zamietnutím?
Je ešte tým slovom, po ktorom sa dlho mlčí, aby jeho význam dostatočne a s obsahovou úplnosťou prešiel mysľou, pozdvihol vedomie a zasiahol bytie človeka?
Je uvedomením si seba, je prostriedkom vzostupu, je možnou záchranou pred omylom alebo pádom? Koľko bolo jeho vzletov do výšin poznania, ktoré nikto nezaznamenal, nenasledoval, neodovzdal potomstvu, lebo ono malo plné ústa iných slov – výbojných, škriepnych, úzko účelových, údajne prioritne komunikatívnych?
Aké výrečné a dnes príznačné (!) je slovom prekryť slová, ktoré nesú skutočný význam, slovami nič nepovedať, slovami zmariť dobrý úmysel, ba i čin, schovať za slová svoju tvár a odstrániť slovami činy, akoby sa nestali, slovami si vynútiť prevahu, aj vytvoriť presvedčivé zdanie pravdy, utopiť človeka, zaliať ho betónom tvrdých slov, zmárniť mu život, vykrútiť zdravý úsudok ako žiarovku, ak by, pravda, viedol k podstate skutku.
Na slovo nachytať dôverčivého človeka, olúpiť ho o právo hovoriť. Dať si vyhotoviť firemné logo, reklamné pasce, dômyselne zosnovať zo slov politické úskoky.
Možno ním účelovo zastrieť vedomie svojho ja. Logo, logo, logo..., aké je žiadané, keď tvorí kupecký imidž!
Zemeguľa sa stáva logom kriku, ruchu, šumu. Zdá sa, že vravieť znamená byť všetkým: prítomným bytím, spoločenským postavením, rezolútnym postojom, schopnosťou, múdrosťou, silou. Vravia všetci, počúva málokto. Rečnia nepovolaní, nepočuť vyvolených. Vedomie rozvíjajúce sa poznávaním úchvatného bytia univerza a seba v ňom, je v komunikačnom kriku nečujné, akoby vzdialené na stovky svetelných rokov. Načo myslieť na to, čo sa nedá uchmatnúť, prekričať, speňažiť?
Je ľudské slovo len zmenšené logo? Vyprázdnené, zbavené zákona, na ktorom sa udial vznik sveta? Veď sa nič nestalo, povieme si, rozvinulo sa v súčasnú reč. Ale sa aj roztrieštilo na tisícky trblietavých sklíčok, ktoré síce dávajú lesk sploštenému obrazu, ale len s nejasným obsahom, častejšie bez neho. Nepozrel sa starý efezský mudrc na druhú stranu budúceho ľudského sveta.
Autor: M. BARTOŠ
