Po absolvovaní základnej a strednej školy v rodnej Žiline skúšal šťastie na Vysokej škole dopravnej, no neskôr sa vrátil k štúdiu slovenského jazyka a literatúry spolu s anglickým jazykom na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Popri štúdiu jazyka a literatúry prejavoval záujem aj o literárnu tvorbu a recenzovanie literatúry; v roku 1972 v rámci štúdia, resp. popri ňom absolvoval navyše semestrálny kurz literárnej kritiky na PdF v Nitre. Po krátkom pôsobení v školstve (1973 – 1975) nastúpil do Matice slovenskej, do jej Slovenského národného literárneho múzea (SNLM MS) ako výskumno-vývojový pracovník. Tu si doplnil vzdelanie z odboru muzeológia štúdiom na Masarykovej univerzite v Brne (1981 – 1985). V Matici slovenskej (SNLM) pracoval do roku 2000, keď pracovisko prešlo pod vedenie osamostatnenej Slovenskej národnej knižnice. Múzeum poskytovalo Ľubomírovi Kianičkovi veľmi dobré podmienky na rozvinutie tvorivých zámerov tak v odbornej oblasti, ako aj vo vlastnej – pôvodnej umeleckej tvorbe, ktorú možno žánrovo špecifikovať ako tvorbu krátkych humorných útvarov od aforizmu cez glosu po fejtón až po „vážnejšie“ epické útvary rozsahu poviedky. Výber zo svojej tvorby vydal v samostatnej publikácii Pri doskách (Knižné centrum, vydavateľstvo, Žilina 2008).
Pôvodnú tvorbu vrátane humoristických rozhlasových pásiem publikoval takmer pravidelne vo viacerých periodikách (Matičné čítanie, Slovenské národné noviny, Slovenské pohľady, Život Turca, Žilinský večerník a i.), pričom sa venoval aj písaniu recenzií, spravodajstva (o vyjdených knihách, činnosti niekoľkých odborných komisií v oblasti najmä knižnej kultúry), odborných prednášok, scenárov, libriet a námetov na rozširovanie činnosti na pracovisku. Je autorom (scenár, kamera strih) vyše dvadsiatich dokumentárnych filmov z oblasti matičného a literárneho života, najmä festivalu Slovesná jar, laudácií významných osobností slovenskej kultúry a spoločenského života, z oblasti výstavníctva a pripomienok významných výročí.
Organizačne pripravil a realizačne sa podieľal len v rokoch 1998 – 2010 na dvesto výstavných projektoch. Z jeho pera pochádza scenár časti stálej expozície v SNLM v Martine Baroková literatúra na Slovensku (1993), ako aj (no nielen) libreto a scenár expozície Pamätnej izby Jána Palárika v Majcichove (1990). V oblasti dokumentácie nehnuteľných literárnych pamiatok po celom Slovensku pod názvom Literárny zemepis Slovenska pracoval nepretržite v rokoch 1975 – 1998 a zaslúžil sa kolekciu niekoľko tisíc diapozitívov. V Správe Národného cintorína v Martine pracoval ako kustód v rokoch 2004 – 2006. Maticu slovenskú zastupoval v celoštátnej súťaži Najkrajšie knihy Slovenska ako člen direktória a odbornej poroty (1994 – 1998).
Práca v Matici slovenskej a neskôr v Slovenskej národnej knižnici ho napĺňala a treba povedať, že vrchovato napĺňala aj skoro všetok jeho čas. Napriek tomu si ho vždy trochu našiel (a nachádza) najmä na rodinu, v minulosti na výchovu dvoch synov, z ktorých jeden je– v otcových šľapajach – historik a muzeológ (Daniel, 1975) a druhý úspešný výtvarník (Marek, 1977). Občas sa našla chvíľa aj na priateľov, najmä na kolektív neformálneho literárneho združenia Literárna beseda, založeného začiatkom sedemdesiatych rokov, z ktorého vyšli viacerí známi slovenskí spisovatelia. A je až neuveriteľné, že sa našiel čas aj na návraty. K milovanej hudbe do rodného mesta. Hudba v živote Ľuba Kianičku je samostatným príbehom (s trochu smutným koncom).
V šesťdesiatych rokoch s nástupom nových umeleckých prúdov a najmä dovtedy u nás nepočutej hudby začali sa u dospievajúcej generácie prejavovať živé kultúrne aktivity. Týkalo sa to – pravdaže – mládeže nielen na Slovensku či vo vtedajšom Československu, ale v celom tzv. východnom bloku. Tradičné centrum kultúry, akým Žilina bola (a je), nemohlo byť bokom.
Neveľká skupina chlapcov sa učila na lacných gitarách hrať skladby svetových hudobníkov, akými boli Beatles, Rolling Stones či Beach Boys. V roku 1964 si založili vlastnú hudobnú skupinu (na pôde drevárskeho závodu Drevoindustria). Na sólovej gitare hral dnešný jubilant Ľubo Kianička (Bučo), sprievodnú gitaru a sólový spev mal na starosti Fero Šutek (Muška), basovú gitaru Ivan Jaroš (Maňúr) a bicie Juraj Leibiczer (Lajbo). Na obyčajných gitarách boli pripevnené snímače, k tomu mali dva malé zosilňovače, jedno gramorádio a reproduktory v bakelitových rámoch. Až neskôr reproduktory zdokonalili vyrobením drevených skriniek a podnik im kúpil (na pôžičku) elektronické gitary.
Po dlhšej prestávke (vojenská služba) sa zloženie kapely zmenilo. Kapelníkom sa stal Oto Rusnák – sólová gitara a spev, Ivan Jaroš ostal pri basovej gitare a speve, pribudol syntetizátor a s ním prišiel Jozef Lehotský (Džobo), ktorý tiež spieval. Ľubovi Kianičkovi ostali bicie a sólový spev. Zásluhou sponzorov nadobudli aj kvalitnejšiu aparatúru a hrávali na tzv. čajoch o piatej v známej žilinskej Celulózke. Vrcholom kariéry bolo veľmi úspešné účinkovanie v hoteli Polom – celé leto 1970. Pravda, v skupine sa vystriedali aj ďalší hudobníci; bolo ich dovedna osem, medzi nimi basgitarista Tibor Švacho, gitarista Igor Deanko, Vladimír Papan a Vladimír Prášil. Niektorí z vtedajších fanúšikov skupiny Jollymen sa isto rozpamätajú. Definitívny koniec skupiny nastal v roku 1976. Spomienku sa podarilo oživiť ešte po dvadsiatich rokoch a dodnes v účinkujúcich i niektorých ich priaznivcoch prežíva.
Istý múdry rečník povedal, že práca skracuje čas a predlžuje život. Za dielo – a nebolo, nie je malé – patrí dnešnému jubilantovi vďaka a úcta. Osobitne preto, lebo popri poznaní ním rozdával iným aj radosť. A to je vari jedna z najväčších ľudských zásluh. Nuž mu doprajme potešenie, ktorým on pre iných nikdy nešetril. Dobrého zdravia, energie, optimizmu, lásky najbližších a priateľstva tých, čo s ním prežili neľahkú minulosť a prežívajú o nič nie ľahšiu prítomnosť.
Autor: Peter Mišák
