Po vzhliadnutí divadelného sitkomu www.narodnycintorin.sk – mimochodom vynikajúceho! – mi nevdojak napadlo, na koho si raz zo súčasných popredných osobností spomenú naši nasledovníci? A to tým spôsobom, že povedzme o sto rokov ho „vyberú“ z hrobu, aby ho svojim súčasníkom prevažne láskavým humorom pripomenuli aj s jeho zásluhami.
Stále platí, že jedným z ocenení pre našich najschopnejších a najzaslúžilejších je uloženie jeho ostatkov na národnom cintoríne v Martine. Zvlášť sa to týka niektorých Martinčanov. Niektorí to majú zaručene isté. Už tam majú totiž pripravený hrob aj s náhrobníkom, pričom ich môžete ešte aj zajtra popoludní stretnúť povedzme v samoobsluhe.
Mňa by však aj tak veľmi zaujímalo, koho si vyberú ako pozoruhodného tí, čo prídu po nás. My sme ešte ovplyvnení kadečím subjektívnym alebo „implantovaným“ pri posudzovaní našich súčasníkov. Potomkovia budú mať už „vyčistený“ zrak. Akurát im hrozí, že niektorých prehliadnu z dôvodu zabúdania či nepoznania. Keď sa do toho vžijem, tak mám z toho zvláštny pocit, lebo stretávam možno budúcich velikánov, podľa ktorých naše detné deti pomenujú ulice.
Zatiaľ mnohí vyzerajú celkom obyčajne, až všedne. Aby ste mali predstavu, o kom hovorím, uvediem aspoň niekoľko subjektívne vybraných osôb podľa mojich sympatií k nim. Môže to byť povedzme taký spisovateľ Tomáš Winkler, ktorý má na svojom konte okrem iného množstvo literárnovedných diel a kníh s kultúrno-historickou tematikou. Alebo Viliam Mruškovič, autor unikátnej lingvistickej monografie o európskych jazykoch, na ktorej trpezlivo pracoval viac ako dve desaťročia. Niektorí zase nie sú až takí obyčajní, lebo sa im už ušlo celospoločenského uznania. Ako príklad uvediem Jozefa Uhríka, ktorý sa zaslúžil o rozvoj automobilového priemyslu na Slovensku. Ocenenie dostal tiež niekoľkonásobný dekan Jeseniovej lekárskej fakulty Ján Danko, za jeho vedenia sa dostala na rebríček lekárskych fakúlt na Slovensku na prvé miesto.
Asi je prirodzené, že sme na svojich súčasníkov takí prísni a niekedy až nekompromisní. Niektorí sú nám totiž (ani nevieme prečo) nesympatickí, niektorí nám osobne (aká to česť!) poskákali po otlakoch, o niektorých sa trúsia nepekné reči... Jedno je však isté: oni svoj riadok, odstavec či stránku v histórii určite budú mať.
A tak, keď sú to vaši známi a stretnete ich, nepremárnite príležitosť podať si s nimi ruku a podebatovať, lebo nie každý má na to príležitosť.
Autor: J. Migon
