MARTIN. Ľudí bez práce je stále viac. Tí, ktorí o ňu prišli pred rokmi, v lepší život už ani veľmi neveria. Snažia sa len prežiť. O niečo optimistickejšie vnímajú situáciu obyvatelia Turca, ktorí robotu stratili len nedávno. Dúfajú, že sa do pracovného pomeru znovu vrátia. Obavy však neskrývajú.
Žijú z mála , musia sa uskromniť
Dlhodobo bez práce žijú manželia Ján a Anna z Martina. Odkázaní sú na sociálne dávky, ktoré im spolu dajú dohromady okolo 200 eur.
„Existujeme takto už roky, neviem to na rýchlo ani spočítať. Nie je to nič veselé. Občas nás zamestnajú na verejno-prospešných prácach, čo nám aspoň trochu pomôže zlepšiť si náš príjem. Kedysi som pracovala v Matadore pri výrobe pneumatík, potom ešte v Tescu, kde som zas vykladala tovar. Keď ma tam už nepotrebovali, inú prácu som si nenašla. Mám 53 rokov a v mojom veku sa robota ťažko hľadá,“ rozhovorila sa Anna. „Žijeme v jednoizbovom byte. Ešteže nám syn pomáha. Inak neviem, čo by s nami bolo,“ dodala smutne.
Jej muž, vraj pôvodným povolaním tesár, bol veselší. „Keď sa jeden deň napijem, tri ďalšie nemusím jesť,“ nerobil si ťažkú hlavu 51-ročný Martinčan.
Martinčanka Zdena bývajúca na Ľadovni má 48 rokov, dlhých trinásť už nepracuje zo zdravotných dôvodov.
„Robila som skladníčku. Žiaľ, musela som to pre častú práceneschopnosť nechať. Žijem zo 180 eur. Pomáha mi dcéra a aj bývalý manžel. Je to ťažké a mám obavy, čo bude ďalej. S mojimi diagnózami ma nikto nechce. Byt zatiaľ stíhame platiť, ale musím šetriť, kde sa len dá.“
Verí, že sa po čase do fabriky vráti
V stredu meral kroky na úrad práce aj Ján z Priekopy. Vybavoval si papiere, aby mohol dostať podporu v nezamestnanosti.
„Robotu nemám asi štyri mesiace, časť z nich som bol na „péenke“. Predtým som pracoval v Eccu ako operátor výroby. Skončila sa mi zmluva na dobu určitú a novú som nedostal. Plánujem si tam však dať znovu žiadosť. Uvidíme, ako to dopadne. Snáď dobre,“ nepodliehal pesimizmu muž po päťdesiatke. „Výhodou by malo byť, že som zaučený a viem, čo treba. Hádam to pomôže,“ dodal s nádejou v hlase.
Nová robota a aj výpomoc brigádou
S úsmevom na tvári vychádzala z úradu Martinčanka Silvia. Po polroku má znovu prácu. Predtým pracovala v obchode s drogériou, teraz má robotu v diétologickom centre.
„Akurát som bola zaniesť pracovnú zmluvu. Byť bez práce nie je nič príjemné. Avšak bola som aktívna a oplatilo sa. Našťastie, bez prostriedkov som nezostala ani na chvíľu.“
Pani Alena hľadá stále zamestnanie od septembra. Pracovala ako zdravotná sestra u zubára. Musela však z rodinných dôvodov odísť do Čiech a keď sa vrátila, už voľné miesto nenašla. „Nárok na podporu nemám pre nesplnenie požadovaných podmienok. Za posledné tri roky som aspoň dva neodpracovala. Pracujem brigádnicky s malým príjmom. Spolu s dávkami mám okolo 140 eur. Veru, aj do úspor som načrela. Inak sa nedalo. Už si však vybavujem vdovský dôchodok a je to na dobrej ceste. Situácia sa mi podstatne zlepší. Ale doma napriek tomu ostať nechcem. V Priekope sa mi niečo v príbuznom obore črtá, dúfam, že to dobre dopadne.“
