olemizovať: Andrej Halaša ? Veď to bol v prvom rade horlivý zberateľ muzeálnych predmetov a organizátor, známy predovšetkým Piesňovou zbierkou, ktorá obsahuje viac ako 30 tisíc zápisov textov piesní...
MARTIN. Prišiel teda čas pripomenúť si storočnicu tohto slovenského národovca – právnika, politika, publicistu, prekladateľa, vydavateľa, etnografa, najagilnejšieho spolupracovníka Andreja Kmeťa pri zakladaní a činnosti Muzeálnej slovenskej spoločnosti i budovaní Slovenského národného múzea, ktorý sa okrem iného zaslúžil aj o vybudovanie Národného domu. Medzi jeho, povedané dnešným slovom, aktivity, však patrí neúnavná práca na poli slovenského ochotníckeho divadla. A práve to ma zaujalo...
Chodil ochotníčiť, bol aj šepkárom
Najvýznamnejšia etapa v dejinách martinského divadelníctva sa začala už pred postavením Národného domu, po založení Slovenského spevokolu a schválení jeho stanov (1872). V tom čase bol už Turčiansky Svätý Martin slovenským kultúrnym, spoločenským a stával sa aj hospodárskym centrom. Mestečko národovci nazvali svojou „mekkou“ a ochotníkom z celého Slovenska bol Martin naozaj „svätý“. Teatrológ Ladislav Čavojský pripomína: „...Martinskí ochotníci začali ovplyvňovať ostatné spolky vydávaním divadelnej edície i publikovaním hier v časopisoch. Slovenský spevokol pôsobil aj na umeleckú podobu ostatných ochotníckych predstavení...“
Jeho viacerí členovia, najmä režisér a maliar kulís Jozef Kohút a Andrej Halaša, chodili spoluúčinkovať k ochotníkom do viacerých mestečiek a dedín. Dušou divadelného života v Martine sa stal práve Andrej Halaša. Bol hercom, režisérom či aranžérom, zapisovateľom, v prípade potreby aj inšpicientom či šepkárom, hlavne však vyberal hry a rozpisoval jednotlivé úlohy. Bol teda nemenovaným a nepomenovaným dramaturgom.
Nebolo veci, na ktorej by nemal účasť
Oravský rodák zo Záskalia pri Dolnom Kubíne (narodil sa tu 17. septembra 1852, zomrel v Martine pred 100 rokmi – 4. apríla 1913) už v Prešove, kde študoval právo, vydával písaný študentský časopis „Prorok“ a na Orave spolu s P. O. Hviezdoslavom organizoval divadlá a založil hasičský spolok. V Turčianskom Svätom Martine sa jeho činnosť rozrástla natoľko, že nebolo verejnej, tým skôr národnej veci, v ktorej by nebol mal nielen účasť, ale leví podiel, čo mu vynieslo epiteton „národný mravec“.
V rokoch 1875 až 1913 bol ústrednou postavou divadelnej zložky Slovenského spevokolu, ako režisér naštudoval vyše 300 predstavení a sám vytvoril okolo 170 hereckých úloh. Spolu s Jozefom Škultétym redigoval Divadelnú knižnicu, po J. R. Franciscim prevzal a oživil edíciu Slovenský divadelný ochotník, v ktorej len v rokoch 1900 až 1918 vyšlo vyše 30 hier, čiastočne pôvodných textov (J. Hollý, M. O. Horváthová, P. Socháň, F. Urbánek) a zväčša jeho preklady, z ktorých niektoré naštudovala aj Slovenské národné divadlo v Bratislave.
Repertoár obohatil vlastnými prekladmi
Vtedajší chudobný repertoár obohatil Andrej Halaša mnohými vlastnými prekladmi z českého, chorvátskeho, maďarského, nemeckého, poľského a ruského jazyka. Z nemeckých dramatikov prekladal R. Benedixa, A. F. Kotzebueho, E. Raupacha a F. Schillera, predovšetkým ale dobových autorov zábavných frašiek a romanticko-sentimentálnych obrazov (K. Gorlitz,C. Laufs, K. Topfer...). Z českej dramatiky to boli hry bratov Mrštíkovcov, J. K. Tyla a J. Vrchlického. V rukopise ostali drámy „Gazdiná Roba“ (G. Preissová), „Novomanželia“ (B. Bjornson) a „Úklady a láska“ (F. Schiller).
Od roku 1875 sa začalo divadlo v Martine hrávať veľmi pravidelne. „...Utvorili si aj akúsi pravidelnú repertoárovú schému: cez fašiangy zabávali obecenstvo fraškami, v pôste hrali vážne kusy, na šibačkový pondelok a v máji - júni veselohry. V auguste, pri príležitosti valného zhromaždenia Živeny a neskôr i Slovenskej muzeálnej spoločnosti v rámci tzv. augustových slávností, zo začiatku vyberali hry slovenských alebo slovanských dramatikov, atď...“ (L. Čavojský).
Charakter Andreja Halašu a cítenie s ľudom určili mu jednoduchý program: robiť. A preto, keď sa na jednom výlete do Vysokých Tatier prejavila u neho ťažká choroba, málokto predpokladal jeho pomerne náhlu smrť, najmä nie po operácii v Budapešti. Andrej Halaša umrel 4. apríla 1913 v Martine a jeho pohreb sa konal v najbližší pondelok, pričom veľkého Slováka – národovca sprevádzalo okrem rodiny vyše 2 tisíc smútiacich, z čoho bola vyše polovica Martinčanov. Smútočné obrady konalo 18 evanjelických kňazov a cestou do kostola, v kostole i na Národnom cintoríne zneli smútočné zbory Slovenského spevokolu...
Autor: Pavol M. Kubiš
