3. 1. 1923. V jeho živote zohral Turiec významnú úlohu.
MARTIN. Málokto z dnešných obyvateľov Martina a či návštevníkov Turca však vie, že práve naše končiny a deje v nich zohrali významnú rolu v tragikomédii Haškovho nedlhého, no dobrodružného a intenzitou priam kypiaceho života.
Jaroslav Hašek, tento neskorší novinár a publicista, bohém a anarchista, protimonarchistický „politik“ i prosovietsky komisár, predovšetkým však svojský glosátor každodenného života „ostril“ pero začínajúceho literáta práve na Slovensku! Začínajúc v Turci. Počas „trojročnice“ 1900 až 1902, keď ako 17- až 19-ročný študent (čerstvý absolvent) Českoslovanskej obchodní akademie v Prahe cez letné prázdninové týždne prebrúsil Slovensko doslova krížom-krážom. Navštívil a dôverne spoznal Turiec, Oravu, Pohronie, Podpoľanie, Gemer, podjavorinský kraj i Ponitrie, Liptov i Spiš. V kolíske národného života, Turčianskom sv. Martine, sa zúčastnil na Augustových slávnostiach a spoznal mnohé významné osobnosti. Spomenieme aspoň spisovateľky a zakladateľky ženského hnutia Elenu Maróthy-Šoltésovú i Teréziu Vansovú, barda muzeológie Andreja Kmeťa i lekára a tolstojovca Dušana Makovického... Dôkazom je doložená korešpondencia – pohľadnice smerujúce do zbierky milovanej sesternice „veľactenej slečne Márii Haškovej, Šafárikova ulica č. 4, II. poschodie, Praha, Čechy“.
Mladík vnímavo a plnými dúškami vdychoval realitu všedného i sviatočného života a pri písaní čŕt, obrázkov, poviedok a humoresiek pochopil mentalitu človeka i dušu národa pod Tatrami. Ako sa ukázalo neskôr, návštevy Slovenska a stretnutia s jeho obyvateľmi v mnohom pomohli odkryť jeho literárny talent a formovali aj iné stránky modelujúcej sa osobnosti. Treba si uvedomiť, že v rámci ideológie platnej na prelome 19. a 20. storočia sa hovorilo o Slovákoch ako o „vetve národa“. Mladý Hašek však zrelo pochopil, že ide o svojbytný národ a neskôr aj pri písaní zvýraznil práve naše národné špecifiká, ktorými bol okúzlený. Na margo literárnej reflexie, onoho spomínaného „slovenského domicilu“ treba uviesť, že začínal črtami o Cigáňoch, pokračoval charakteristikami Detvancov a končil protestmi proti maďarizácii a národnostnému útlaku. Nie príliš známy je fakt, že keď v októbri 1907 v Černovej pri Ružomberku žandári zastrelili 14 demonštrantov, patril medzi prvých (spolu s Bjornstjerne Bjornsonom a Scotusom Viatorom!) ktorí sa ozvali a protestovali za hranicami „žalára národov“. On konkrétne v netradične vážne ladenom úvodníku Černová v Ženskom obzore č. 2/ 1908...
Nebol by však Hašek Haškom, keby v ňom nezvíťazila nespútaná veselosť, radosť z mystifikácie a schopnosť (nielen literárnej) improvizácie. Stačí spomenúť stretnutie so zapáleným archeológom Kmeťom, ktorého „nabaláchal“ historkou o vzácnej archeologickej lokalite vo vymyslenej oravskej dedinke Mohelnica kdesi medzi Vyšným Kubínom a Leštinami na Orave. Úsmev na perách vyvoláva dodnes vizitka uložená v archíve SNK v Martine, na ktorej sa spomínanej spisovateľke Terézii Vansovej spolu s Viktorom Janotom v lete 1902 podpísali ako právnici. Smiech zas príbeh bicykla požičaného od istého priateľa Dr. Makovického v Žiline a „skvapalnený“ (rozumej predaný, aby bolo na útratu v pohostinstvách) na Vrútkach o rok neskôr, za čo sa Haškovi ušlo iné „pohostinstvo“. V tamojšej šatlave od miestnych žandárov.
Príbeh strieda skúsenosť, osobný život literárna fikcia a v dokonalej symbióze tvoria časť mozaiky zo životného osudu literáta, ktorý – hoci sa nestačil pozrieť cez pomyselný plot vlastnej štyridsiatky! – zanechal pestré a dodnes inšpiratívne dielo. K spomínaným slovenským literárnym súvislostiam treba pridať ešte aspoň dva body. Je veľmi pravdepodobné, že zrejme vôbec prvý Haškov článok publikovaný vo dobovej českej tlači bol inšpirovaný – Slovenskom. Ide o cestopisnú črtu „Cikáni o hodech“, ktorá vyšla 26. januára 1901 v pražských Národních listech odpoledních. A hovorí sa aj o tom, že časť predobrazu Švejka našiel v akomsi Spišiakovi...
Nedávno som – ako člen Mezinárodní společnosti Jaroslava Haška – dostal opäť pozvánku na medzinárodnú konferenciu do Lipnice nad Sázavou, ktorá sa bude konať koncom apríla. Pred piatimi rokmi som na podobnej vystúpil s referátom, v ktorom som vyzdvihol skutočnosť, že niekdajší Turčiansky sv. Martin v lete 1900 pritiahol Haškovu pozornosť Augustovými slávnosťami (o čom svedčí napríklad zápis dochovaný v Kronike Turčianskeho kasína zo 7. augusta 1900). Hovoril som o Martine ako kultúrnom centre Slovákov a kandidatúre na udelenie titulu EHMK 2013. Dúfal som, že v roku 2013 v Martine – hlavnom meste európskej kultúry – budeme odhaľovať pamätnú tabuľu Jaroslavovi Haškovi a či chodiť po ulici s jeho menom. Roky pretiekli korytom času a realita je, žiaľ, zatiaľ iná... Predsa však stále dúfam a budem robiť všetko preto, aby sa Hašek do Martina vrátil nejakým trvalým spôsobom. Jeho vzťah k Turcu i Slovensku bol rýdzi a zaslúžil by si to.
Autor: Igor Válek
