MARTIN. Stretávali sme sa predovšetkým na rôznych divadelných prehliadkach ochotníkov, či už to bolo v Šuranoch, na Belopotockého Mikuláši, v Spišskej Novej Vsi alebo na najvyššej v Martine – Scénickej žatve. Na ňu dokonca priviedol v roku 1995 ako ochotnícky režisér aj „svoj“ divadelný súbor zo Žabokriek s obnovenou inscenáciou hry bratov Mrštíkovcov Mariša. S divadlom začínal Štefan Mišovic ako štrnásťročný v rodnom Tisovci (narodil sa tu 19. decembra 1921) a jeho tvorivá cesta sa taktiež medzi ochotníkmi ukončila, a to pred piatimi rokmi – 30. apríla 2008 – v Martine...
Mladý Štefan sa vyučil profesii strojného zámočníka v Považských strojárňach v Považskej Bystrici, kde neskôr pracoval i ako technik. A keďže na Považí bolo odjakživa aj živé ochotnícke hnutie, tak tu mohol zúročiť i štrnásťročné skúsenosti z tisovského ochotníckeho javiska. V Divadelnom ochotníckom krúžku pri Považských strojárňach si s chuťou zahral Miška zo Ženského zákona J. G. Tajovského, Matúša zo Stodolovej Maríny Havranovej, Lomova z Čechovových Pytačiek či Praženicu z Gogoľovej Ženby. Účinkoval aj v operetách, ale najmä na estrádnych večierkoch, ktoré považskobystrickí ochotníci radi a hodne usporadúvali.
Keď sa vytvorilo v Považskej Bystrici profesionálne divadlo, tak ho angažovali. Po presťahovaní súboru do Žiliny, prešiel tam, ale už 5. septembra 1951 nastúpil do Slovenského komorného divadla v Martine, kde pôsobil až do dôchodku v roku 1984, no jeho rozlúčkovou úlohou na javisku bol major Friedli v Durrenmattovej hre Meteor – pred 10 rokmi - v roku 2003.
V Martine začínal stvárňovať mladých ľudí (Martin v Bukovčanovom Surovom dreve (1954), s prevahou do prirodzenej komediálnosti (Holba v Záborského Najdúchovi, 1953), no rokmi jeho herectvo vyzrelo do charakterových polôh. V rozhovore sa mi skutočne zdôveril, keďže každému hercovi hrozieva akési zaškatuľkovanie:
„...Priznám sa, že mojou doménou je realistické zobrazovanie. Mám rád zemité, naturálne postavy, robustné typy s negatívnymi črtami ,s vnútorným vzdorom, hrdosťou i nezlomnosťou.“ Samozrejme, že si to všimla aj väčšina režisérov a práve v divadle.
Štefan Mišovic sa zaradil medzi najvýznamnejších slovenských hercov. O tom svedčí aj to, že si ho dosť zavčasu všimol film i televízna tvorba. V televízii si napríklad zahral vo vyše 30 inscenáciách či seriáloch, z desiatich filmov možno spomenúť aspoň tieto: Pole neorané, Zemianska česť, Šťastie príde v nedeľu, Krutá ľúbosť, Noční jazdci, Tisícročná včela a ostatnú kreáciu vytvoril vo filme Krajinka Martina Šulíka v roku 2000.
V posledných rokoch života nezabúdal ani na divadelných ochotníkov, z ktorých vlastne vyšiel. Chodil medzi nich do Dražkoviec, Turčianskeho Petra a v roku 1990 začal pracovať s nadšencami v Žabokrekoch, kde divadelná tradícia patrí k najstarším na Slovensku. S tunajšími ochotníkmi nacvičil „Dedo“, ako ho familiárne nazývali divadelní kolegovia a blízki, okrem Feldekovho Jánošíka podľa Vivaldiho väčšinou klasické texty: Čaj u pána senátora (Ivan Stodola), Mastný hrniec (Július Barč - Ivan), Starý zaľúbenec (Ján Chalupka), Hriech a Matka (Jozef Gregor Tajovský), Neprebudený (Martin Kukučín), Pani Rafiková (Janko Jesenský) atď.
Autor: Pavol M. Kubiš
