avaného miestečka a už vôbec nie zanedbaného či roky nepovšimnutého hrobu. Starostlivému dohľadu jeho správcov by to určite neuniklo. Nuž darmo, hrobových miest je tu málo a adeptov na spočinutie na ňom veľa.
MARTIN. Na takom dedinskom cintoríne, veď to zaiste poznáte, tam to berú voľnejšie, hoci si obec potrpí na dôstojný vzhľad svojho pietneho miesta. Tu si však môžete dovoliť vydržiavať si i hrob s menej honosným vzhľadom. Aj naša rodina má jeden taký. Nachádza sa v dedinke, z ktorej pochádza náš rod. Je to vlastne len taká malá kôpka hliny, trochu viac zvýraznená. Hrobček, či ak chcete rovček. Drevený kríž už dávno odhnil, a tak je neoznačený.
Leží v ňom stará mama môjho otca, tiež už mŕtveho. Čiže moja prastará mať. Veľa toho o nej neviem, hoci otec rád spomínal na „mamovku“. Tak ju totiž volali. Keď bol jeho otec, teda môj starký, celé roky za prácou v Amerike, pomáhala svojej neveste, čiže mojej starkej, pri udržiavaní domácnosti. No jej hlavná pomoc spočívala najmä v tom, že sa starala o vnúčence. Vlastne ona ich vychovala. Bola nesmierne dobrá, múdra, chápajúca, láskavá. Deti u nej nachádzali útočisko, keď ich za nezbednosti chcela potrestať prísna matka. Nechcem však ďalej nikoho unúvať týmto v podstate banálnym príbehom, ktorý sa mohol udiať v ktorejkoľvek rodine.
Otec o nej do samého konca hovoril s láskou a keď už nemohol on ísť na Všechsvätých zapáliť jej sviečku, pripomínal to mojej mame. Vždy ma to dojímalo, ani sám neviem prečo. No dnes to už viem a som tomu rád...
Teraz pripadla mne povinnosť klásť vence a zapaľovať sviečky na hroboch našich dávno zomrelých príbuzných. Minule som vzal aj našu malú vnučku k hrobčeku mamovky. „Prečo zapaľujeme sviečku na tomto malom kopčeku?“ opýtala sa s počudovaním. „Lebo je tu pochované dobro,“ odpovedal som jej bez obšírnejšieho vysvetľovania dúfajúc, že to raz sama pochopí.
Autor: Ján Migon
