Soňa Burčová (58) pochádza zo Žabokriek a je absolventkou pedagogickej školy. Bola členkou jej speváckeho súboru, kde vykonávala úlohu moderátora. V tej dobe ešte inklinovala k hovorenému slovu, rada recitovala i hrala divadlo. „Slovenčina bola moja priorita. Bola som orientovaná na slovo,“ spomína.
Pretlak slovenčinárov ju dostal k hudobnej
Štúdium slovenského jazyka a hudobnej výchovy absolvovala v Nitre, ale prácu nakoniec našla v Turčianskych Teplicaich. „Prijala ma vtedajšia riaditeľka, pani Nižňanská. Spomínam na ňu v dobrom.“ V tej dobe mali na škole až dvadsať slovenčinárov, preto prijala úväzok svojej kolegyni na materskej, učiteľky hudobnej. Odvtedy už pri zbore zostala. „Kedysi bolo ťažiskom práce spievať na pohreboch. Ešte pred revolúciou sme mali aj šesťdesiat koncertov ročne,“ loví v pamäti dlhoročná zbormajsterka, ktorá sa tomu od prevratu venuje už len výnimočne.
So zborom niekoľkokrát do roka vystupujú v domove dôchodcov a v detskom domove Necpaly. Tieto akcie vraj patria k najemotívnejším, hlavne pre žiačky. Robia tiež výchovné koncerty pre materské či základné školy, vždy na Vianoce pre hendikepované deti vo Vrútkach. Spoločne spievajú i na pedagogických školách po Slovensku, ale hosťujú aj v zahraničí, ako napr. v Kroměříži, Prachaticiach, poľskom Ľubline, belgickom Turnhoute či v Paríži.
Päťkári musia preč
Žiakov si Soňa Burčová vyberá už v prvom ročníku, pretože pracovať sa s nimi dá len do tretieho, keďže vo štvrtom maturujú a tak im na spev neostáva čas. Výnimky sa ale stávajú. Zbormajsterka dbá aj na to, aby jej študentky kvôli spevu nezanedbávali ostatné predmety. „Keď má päťku, nezoberiem. Príď, keď si to opravíš,“ dodáva rázne.
So zborom sa schádzajú každý utorok na dve hodiny. Podľa jej slov z 24 členov chodia dvadsiati, z toho päť je výborných. S nimi dokáže nacvičiť aj dva – tri hlasy. Repertoár tvoria rôznorodé piesne, od ľudoviek, cez Beatles, až po náboženské skladby.
„Žiaci musia prísť za mnou, nie ja za nimi. Nemám rada, keď sú deti také lekváre, lebo ja som temperamentný typ.“
Ak prídu, v škole neskúša
S. Burčová skepticky vníma zmenu v správaní študentov za posledné roky.
„Deti sa zmenili, plačú aj pre päťku, ale takých je málo. Nezáleží im na známkach. Aj k hudbe dnes majú bližšie kresťania, napríklad študentky z Oravy, kde ešte pretrvala tradičná výchova. Som vďačná za každého žiaka, ktorý chce robiť niečo navyše,“ vykresľuje zbormajsterka. Aby svoje študentky dostala na tradičné piatkové vystúpenie pre Červený kríž do Martina, im napríklad sľúbi aj to, že v pondelok nebude skúšať. Z dlhoročnej praxe totiž vie, že veľmi dôležitá je dlhodobá motivácia. „Áno, pôjdeme do Paríža, ale musíte makať,“ zvykne im hovoriť. Veľa záleží aj od rodičov, či chcú svoje dieťa podporovať v speve alebo nie.
Vydali aj hudobný nosič
Keďže v roku 2010 oslávil zbor 41. výročie založenia, nahrali preto CD v priestoroch evanjelického kostola v Tepliciach. Vyrobili len niekoľko kusov, pričom deti zo zboru ho dostali zadarmo. Prostriedky na fungovanie čerpajú najmä od rodičovskej rady a mesta. V prípade festivalov fungujú na báze vzájomnej výpomoci.
„My ubytujeme súbor zo zahraničia, oni nás. Peniaze neberieme. Komerčným aktivitám sa vyhýbame.“
Aj zbormajsterka rada sleduje populárne spevácke súťaže. „Myslím, že je to príležitosť. Ale ja by som sa ich nezúčastnila. Nikdy som nemala tieto ambície,“ dodá s úsmevom.
„Malo by byť viac peňazí pre záujmové krúžky, aby sa dali zorganizovať podujatia, ktoré by deti zaujali. Ja sama to robím preto, že ma to baví. Zadarmo,“ uzatvára hudobníčka.
