Pani Gizka, narodili ste sa v rodine amatérskeho hudobníka Silvestra Orbána. Ako sa pri ňom rodila a formovala vaša láska k hudbe a spevu?
- Môj otec bol naozaj vášnivý amatérsky hudobník - harmonikár. Mal vlastnú kapelu, ktorá mávala dva-trikrát do týždňa skúšku - u nás doma. Zišli sa vždy podvečer, keď nás, deti, mama ukladala spať. Jaj, to sa zaspávalo pri pesničkách! Ja som bola najstaršia zo súrodencov, preto som aj najdlhšie vydržala byť hore a počúvať pestrý repertoár otcovej kapely. Tichučko som si v posteli pospevovala a po čase som ovládala skoro každú pesničku, ktorú hrali. A tých bolo neúrekom, samé hity: Škoda lásky,La Paloma, Twist Again, ale aj ľudové piesne či operetné melódie. Toto všetko som doslova hltala - tam bol položený základ môjho celoživotného širokého repertoáru.
Spomínate si ešte na svoju prvú pesničku, ktorú ste spievali na verejnosti?
- Keď pani učiteľka v škôlke zistila, že rada a dobre spievam, dostala som svoju prvú šancu, a potom od svojich štyroch rokov som účinkovala na každom školskom podujatí. Pamätám si moje prvé verejné vystúpenie - spievala som Mozartovu uspávanku Spi, synček môj maličký. V malom kočíku som mala kaučukovú bábiku, ktorú som uspávala; môj otecko ma sprevádzal na harmonike. Mám to v živej pamäti, hoci je tomu už 60 rokov.
Ako dieťa ste sa zúčastnili mnohých speváckych súťaží, na ktorých ste získali veľa ocenení. Dali vám tieto úspechy krídla pre vaše sny? Po čom ste túžili?
- Niet divu, že po detských rokoch prežitých v objatí pesničiek som zatúžila byť speváčkou. Rozhodujúcim momentom v mojom živote bola účasť na celoštátnej súťaži STM (Súťaž tvo-rivosti mládeže), ktorá sa konala v Ostrave. Mala som vtedy desať rokov a spievala som dve piesne, slovenskú Prídi ty šuhajko ráno k nám a českú Červený šátečku, kolem se toč. Samozrejme, opäť s harmonikovým sprievodom môjho otca. Získala som tretie miesto.
Hneď po strednej škole ste sa stali profesionálnou speváčkou. Kde všade ste pôsobili a kto vám pomáhal otvárať dvere do sveta zábavy?
- Po ukončení strednej školy sa mi narodil syn Roland a o tri roky dcéra Scarlett. Ich otcom a mojím prvým manželom bol hudobný skladateľ a profesor konzervatória Ľubomír Stach. Okrem vyučovania sa venoval aj koncertnej a estrádnej činnosti. S jeho skupinou, v ktorej
účinkovali mnohí známi slovenskí umelci, som prejazdila prvé tisícky kilometrov za divákmi. Začínala som sa dostávať do ich povedomia, nasledovali prvé nahrávky pre rozhlas a natočila som v Opuse prvé single. Bolo to veľmi plodné obdobie, ktoré trvalo takmer desať rokov.
Zamerali ste sa iba na jeden hudobný žáner?
- Keďže som v útlom detstve prišla do kontaktu s piesňami rôznych žánrov, snažila som sa tento široký záber zachovať aj v mojej profesionálnej kariére. Okrem operných árií som sa snažila zvládnuť techniku každého hudobného prejavu.
Viem o vás, že zaspievate naozaj všetko. No čo je vášmu srdcu najmilšie?
- Ťažko povedať, čo mám jednoznačne najradšej. S pribúdajúcim vekom mi však prirodzene najviac pristanú krásne slovenské evergríny a ľudové piesne. Pri vhodnej príležitosti a patričnom obecenstve však skúsim aj disco alebo popmusic.
Ako ste sa dostali k muzikálom?
- K muzikálom som sa dostala vďaka pani Magde Pavelekovej. Raz ma nahovorila, aby som sa prihlásila na konkurz do muzikálu, v ktorom už ona účinkovala. Ja som ho úspešne absolvovala a odvtedy sme spolu vystupovali v muzikáloch Kubo, Mníšky a Mníšky milionárky.
Na ktoré muzikálové úlohy si rada spomínate?
- Milovala som rolu Huberty v Mníškach - spievala som tam gospely a v úlohe zástupkyne matky predstavenej, ktorú hrala samozrejme pani Magda, som sa dostala aj k vážnemu hereckému prejavu. Tak som si ho osvojila, že keď Majduška zo zdravotných dôvodov ukončila pôsobenie v tomto muzikáli, zdedila som po nej hlavnú rolu matky predstavenej. Odovzdávala mi ju so slovami: "Ty jediná z kolegýň máš na túto rolu vek a kilá...". Keď som protestovala, že tých kíl nie je až toľko, odpovedala mi: "Tie kilá sedia, ale ty máš na nich tú správnu výšku." Ešte sa vrátim k muzikálu Kubo, ktorý uvádzala Nová scéna. Hrala som tam postavu Bečelky - Kubovej mamy a neskôr v aj rolu spievajúcej a tancujúcej cigánky. Aj na to obdobie mám pekné spomienky - bol to môj muzikálový debut.
Aby sa spevák presadil potrebuje, aby jeho piesne zneli aj v médiách. Aká bola vaša spolupráca s rozhlasom a televíziou?
- Od roku 1972 som fungovala ako speváčka v slobodnom povolaní a spolupracovala som s rôznymi hudobnými telesami, ktoré často nahrávali v rozhlase a televízii. Bola to napríklad Posádková hudba Bratislava, Ústredná hudba ministerstva vnútra, Tanečný orchester československého rozhlasu, orchester Gustáva Broma, orchester Pavla Zajáčka. Ďalej to boli dychové súbory Stupavanka, Radovanka, Rozmarná kapela... V tých rokoch som stihla nahrať v rozhlase vyše 100 piesní, bola som veľmi často aj na televíznej obrazovke.
Na ktorý televízny program si najradšej spomínate?
- Z televíznych relácií si najradšej spomínam na A pri tom speve, Vtipnejší vyhráva, Tanečná škola Ivana Krajíčka a slávne Repete. Možno aj preto, že vtedy som bola mladšia a v umeleckom rozkvete.
Aká bola vaša spolupráca s Ivanom Krajíčkom, to on vás oslovil pre svoje Repete?
- Na spoluprácu v programe ma oslovil Ivan Krajíček, ktorý mi vybral aj moju prvú súťažnú pieseň - Nič krajšieho nepoznám. Ostatné piesne sme už vyberali spolu. Ivan bol veľmi kreatívny človek. Ako moderátor bol inteligentný, vtipný a charizmatický – jednoducho, nezabudnuteľný "kumštír". Pre našu generáciu umelcov nebol dodnes prekonaný.
Vy ste však mnoho rokov spolupracovali aj s Magdou Pavelekovou. Ako si spomínate na túto spoluprácu? Je pani Paveleková aj v súkromí taká veselá?
- S pani Magdou som spolupracovala vyše tridsať rokov - či už v televízii alebo v rozhlase, kabaretných programoch a divadlách. Vždy bola dobre naladená a nabitá vitálnou energiou. Počas našich nespočetných ciest za divákmi sme sa samozrejme vždy zastavili v nejakej dobrej reštaurácii, aby sme sa dobre "napapali" pred náročným vystúpením. Len takto sme mohli podať stopercentný výkon; výsledkom bol spokojný divák.
Navštevujete sa aj teraz, keďže pani Magda má obmedzený pohyb?
- Pani Majde menili bedrový kĺb. Je po ťažkej operácii, ale už sa zotavuje. Robí všetko pre to, aby sa čo najskôr mohla opäť zúčastňovať našich "babincov", plných veselosti, klebiet a hlavne rezňov.
Prezradíte nám nejaký veselý zážitok s ňou?
- Ako väčšina umelcov aj my dve sme spolu pozažívali množstvo humorných situácií. Spomínam si na jednu, ktorá sa mi zvlášť páčila: V jednej reštaurácii sme navštívili dámsku toaletu a pri východe položila Majduška pani toaletárke na tanierik miesto obvyklých dvoch korún dvadsaťkorunovú bankovku. Ja nie som trochár, ale toto sa mi zdalo prehnané. Opýtala som sa jej: "Majda, nepomýlila si sa náhodou?" Ona na to: "Nie, nie, len vyčkaj..". A ozaj - babka o chvíľu vybehla z WC a po celej reštaurácii, vrátane kuchyne, rozšírila správu: "Paveleková je tu, Paveleková je tu!!". Majda si pokojne objednala rezeň a keď jej ho čašník priniesol, až som vyvalila oči. Rezeň bol väčší ako tanier, poriadna porcia. Majda sa na mňa usmiala a povedala: "Už to chápeš?
S pani Pavelekovou ste napísali aj kuchársku knihu Papáme s prominentmi. Ako ste sa dostali k tejto profesii? Napísali ste však aj svoju vlastnú kuchársku knihu Jedna papá, druhá varí, pritom jedna druhú baví. Vy naozaj rada varíte? Čo najradšej?
- Mne nikdy neprišlo na um vydať svoje obľúbené recepty. Brala som ich ako niečo prirodzené a samozrejmé. Ten nápad mi vnukla práve pani Majda. Raz po mojom zvlášť vydarenom obede pridala k zvyčajným slovám chvály aj túto vetu: "Gizka, ty by si tie svoje špeciality mala zverejniť knižne. Ja by som ich okorenila veselými príhodami, ktorých mám neúrekom a garantujem ti, že by sa čitatelia o túto knihu trhali". Nápad bol na svete a takto vznikol náš spoločný debut Jedna papá, druhá varí, pritom jedna druhú baví. S tým veľkým úspechom mala pravdu, ten nás potom motivoval k druhej knihe Papáme s prominentmi.
Varenie a gazdovanie je moje hobby a okrem toho to mám v génoch. Za veľa vďačím mojej babičke Etelke, ktorá ma od útleho detstva zaúčala do tajov kuchyne a hospodárenia vôbec.
Neraz mi opakovala: "Gizka, v živote musíš byť odvážna, ale aj rozvážna. Pamätaj, že niet tak veľa, čo sa nedá minúť a niet tak málo, čo sa nedá zadeliť." Túto jej radu mám neustále pred očami a život ma neraz presvedčil o jej pravdivosti.
Máte v pláne napísať ešte ďalšie knihy kulinárskeho umenia?
- Nie, na kuchársku knihu sa nechystám. Na trhu je ich neúrekom a skoro každá televízna stanica má aspoň jednu reláciu, kde sa varí. Na čo by som sa však určite dala nahovoriť, je televízna relácia v štýle - varíme dobre, rýchlo a lacno; to je totiž moja parketa a myslím, že mnoho dnešných, hlavne mladých gazdiniek by ju iste privítalo.
Stále koncertujete po celom Slovensku, no od začiatku tohto roka ste plne vyťažená pri realizácii televízneho seriálu. O aký program ide a aká je v ňom vaša úloha ?
- Televízia Markíza chystá program s názvom Svokra. Kamera sa v ňom vyberie do rodín, ktoré by radi žili lepšie, ale nevedia, ako na to. Majú rôzne problémy - s peniazmi alebo výchovou detí, zlé rodinné vzťahy a podobne. Ja ako imaginárna "svokra" strávim v takej rodine asi päť dní - sledujem ich život, domácnosť, činnosti... Snažím sa pochopiť ich problémy a z odstupu, z môjho pohľadu ich aj riešiť. V doteraz nakrútených častiach sa mi to, myslím si, podarilo. Má to byť seriál a vysielať by sa mal začať niekedy v máji.
Umelci si strážia svoje súkromie. Čo nám vy môžete prezradiť z toho svojho?
- S mojím súkromím nerobím žiadne tajnosti. Mám tri dospelé deti - syna a dve dcéry, päť vnúčat a psíka. Chvalabohu, ešte žijú aj moji rodičia, o ktorých sa starám a mám manžela, ktorý sa zase stará o mňa. Spievam, hrám a veľa cestujem. Som v neustálom pohybe, mám ešte mnoho plánov. Dúfam, že mi bude zdravíčko ešte dlho a dobre slúžiť, lebo bez neho by som tie plány iste nezrealizovala.
V Martine ste účinkovali ešte na Turčianskom repete spolu s Magdou Pavelekovou vo štvrtom kole, čo bolo pred vyše pätnástimi rokmi. Čím teraz potešíte divákov Šlágerbomby?
-Poteším ich heslom: Nič nové na svete, dáme si repete! Tým chcem vyjadriť môj kladný vzťah k tejto relácii, lebo piesne, ktoré v nej odzneli, sa stali trvalou súčasťou môjho repertoáru. Nečakajte odo mňa neznáme novinky, tie prenechám mladším spevákom. Ja pohladím vašu dušu známymi a obľúbenými slovenskými evergreenmi, ktoré si budete môcť so mnou aj zaspievať.
Autor: Ján Šesták
