MARTIN. Sformoval sa napokon do podoby „listov zo starého dvora“ – rozumejme: listov zo starého vanovičovského dvora v jeho rodných turčianskych Dražkovciach. V listoch, v žánri, ktorý podľa Vanoviča býva veľmi liberálny a všetkým novým úmyslom otvorený, spisovateľ sa chce „v dôvere prihovoriť k čitateľovi“, ktorého síce „nepozná“, no predsa predpokladá jeho „dobrú vôľu“ pohovoriť si, vymeniť náhľady na všetko, čo v našich životoch, v našej krajine, vo svete – medzi nebom a zemou – ťaživo „visí“, úmorne tlačí na človeka, na jeho srdce, rozum i dušu. Píše pobádaný presvedčením, že naše veci spoločné, rozumejme slovenské, ale i svetové – tie ťaživé, preto aj „boľavé a neriešené“ – môžu sa v konečnom dôsledku premeniť na „ešte horší náš osud“. Jedným slovom: spisovateľ chce nástojčivo upozorniť svojich rodných, aby sa zamysleli nad tým, prečo môže byť pre budúcnosť Slovenska i sveta hrozivou morálna kríza, v ktorej sme sa ako národ, ale aj ako civilizácia ocitli.
K varovaniu ho vedie jeho osobná skúsenosť, ktorú nadobudol v ostatných takmer ôsmich desaťročiach svojho života. Niekoľkokrát sa v tomto období zmenil a aj na ňom osobne „vŕšil“ politický režim. V kynožiacich vlnách nacizmu a komunizmu pred jeho, ale i našimi očami zmizol slovenský, premenlivými stáročiami rešpektovaný duchovný svet. Likvidovaná bola vekmi ťažko budovaná morálka. Mnohými životmi a ťažkým utrpením vykupovaná kultúra bola sprznená. Preto málokto s takým nadšením ako práve Július Vanovič vítal prelomový rok 1989-ty v nádeji na obnovu ducha, morálky a kultúry, ale i slobodného statusu slovenského demokratizmu a čistoty verejného života. Ale kto číta jeho Listy zo starého dvora, pochopí, že všetko sa odohralo inak. Zistí, že Vanovič je voči uplynulým desaťročiam politickej slobody mimoriadne kritický. Dozvie sa, prečo sa z Vanovičovej duše postupne vytratila nádej na mravnú obnovu a prečo jeho srdce krváca z rán, ktoré – nielen jemu, ale mnohým – uštedrila nová porevolučná „demokratická totalita“: rozumejme postkomunistické totalitné myslenie a konanie, ktoré hrozí dnešnému i budúcemu Slovensku tými istými spôsobmi, ako v časoch Vanovičovej mladosti či zrelosti. V komunizme ho zo škôl alebo zo zamestnania vyhodili, vyhnali alebo prepustili sedemkrát – a ôsmy raz po roku 1989: pred týmto rokom bol na príčine jeho neproletársky pôvod a spor s totalitou, po roku 2000 to boli – paradoxne a nezrozumiteľne – jeho intelektuálne schopnosti vytvoriť pozoruhodné dielo, ktoré zreteľne prečnieva ponad horizonty slovenskej literatúry a kultúry.
O vyháňanie Vanoviča, ako aj mnohých ďalších „Vanovičov“ zo slovenského kultúrneho života – o jeho (o ich) takrečeno celoživotné „prepustenectvo“ – sa zaslúžili Slováci, „naši“ ľudia, príslušníci, ako sa v našich mladých časoch hovorievalo, holubičieho národa. Právom sa práve Vanovič vo svojich rozsiahlych listoch – úvahách, ale kratších a celkom krátkych korešpondenčných lístkoch napísaných na spôsob brilantnej Vanovičovej eseje pýta: prečo, prečo to mohlo byť a je to tak?
A jeho odpoveď je silná a podmanivá predovšetkým preto, lebo Vanovič – hovoriac o sebe, hovorí o mnohých spomedzi nás. Jeho výpoveď rezonuje s pocitmi a postojmi ľudí, ktorí tvoria kultúru, ktorí o ňu zápasia, hľadajú v nej mravnú silu, ktorí sú presvedčení, že kultúra musí mať charakter. Hoci je Vanovičova výpoveď zanovito personalistická, predsa nie je čisto personálnou, osobnou, ale je výpoveďou generačnej povahy a platnosti. To sa týka, povedané slovami spisovateľa, nielen súčasnej kultúry, založenej na biznise a bezmocnosti kultúrneho tvorcu v nej, nielen byrokracie úradov, nekultúrnosti ministerstiev, vydavateľstiev a vydavateľov, ktorí naháňajú úspechy, senzácie, zárobok; či bezmocnosti pred modlou erosu, braku a peňazí, poklesnutého masového vkusu, rozpačitého pôsobenia cirkví, ale i vykradnutého a hospodársky zmrzačeného Slovenska, obzvlášť nastolenia vlády človečieho egoizmu: kľakania pred leskom zlatého teľaťa, ktoré sa stalo najvýznamnejším náboženstvom novodobého Slovenska.
Ako zastaviť toto nemilosrdné a cynické náboženstvo – ako zlúčiť slobodu s chlebom? – pýta sa Vanovič s F. X. Šaldom. Ako odmietnuť tézu, ktorá sa šíri ako španielska chrípka a ubíja, zahlcuje mravy a charakter súčasníka: „Kto ti dal chlieb, nasýtil ťa a naplnil vrecká, dopomohol k blahobytu, kto premenil biblické kamene na chleby – toho musíš rešpektovať, si od neho závislý, ovláda tvoju vôľu a svedomie“ – to sú, súhlasíme s Vanovičom, z dnešného hľadiska peniaze, banky, syndikáty, dividendy, zmenky (pridávame k nim pažravé finančné skupiny a nenásytnú – nevídanú korupciu i bezohľadný a neľudský cynizmus) – „to sú božstvá, pri ktorých musíš robiť kompromisy, musíš sa im klaňať; aj keď vieš, že sa klaniaš len zlatému teľaťu?“
Je táto cesta konformnosti a poníženého sluhovstva dobrá pre Slovensko? – Naliehavým, burcujúcim slovom, a to ľuďom na slovo súcim, tak ako dávni naši veľkí, prihovára sa Vanovič v Listoch zo starého dvora. Slovo štylizuje dobre známym – žeravým perom vanovičovským. A hoci chvíľami v listoch, ako píše, zatúži po absolútnom tichu, samote– miestami v nich, sklamaný, odmieta brať na vedomie a ignoruje ľudí, predsa píše listy, ktoré s najväčšou naliehavosťou adresuje slovenskej kultúre i človečenskej civilizácii: ľuďom – mne, tebe, všetkým nám. Napriek stratenej nádeji na obnovu ducha, morálky a kultúry predsa v nich horí túžba, ktorá predsa len podnecuje víziu, ktorú s vďakou prijímame: Áno, „...možnože z únavy a nudy a z toho nasýtenia a presýtenia, zo všetkého toho neporiadku, z tých nejasností, chaosu a celého babylonu predsa len raz vzíde precitnutie, a ozvú sa nové potreby a túžby.“ Súhlasíme i s podmienkou Vanovičovej vízie: aby takáto nádej mohla byť mládnikom, aby z dávnych koreňov „vyrašila“ k slnečným lúčom, musia sa zrodiť a ujať národa osobnosti, ktoré budú kráčať neochvejne za pravdou: za intelektom a svedomím tvrdo dolovanou pravdou, ktorá u dvier u nás naďalej – so zahanbením s Vanovičom potvrdzujeme – žobre.
Listy zo starého dvora hovoria, prízvukujú, apelujú: „Staré padlo a nové sa ešte nenarodilo.“ – Kto máš uši, počúvaj! Kto máš srdce a svedomie, konaj: Ide o stav ducha, morálky a kultúry na Slovensku.
Autor: M. Kovačka
