MARTIN. Už keď sa robia kadejaké prieskumy, tak mňa by mimoriadne zaujímal výsledok seriózneho prieskumu, koľko domácností si dnes ešte robí zásoby potravín na zimu. Keď chodím po martinskom trhovisku, ani veľmi nevidím ľudí nakupovať vo väčšom množstve uhorky, paradajky, papriku, baranie rohy, kapustu, aby si z toho doma urobili zaváračky – kyslé uhorky, lečo, kečup, čalamádu, kompóty, lekvár, zeleninové pasty, pikantné nátierky a čo ja viem čo ešte.
Konzumný spôsob života s dokonalým zabezpečením akoby v nás odburával prepojenie s našou vlastnou existenciou. Rafinovaným spôsobom sme vmanipulovaní do akéhosi prinajmenšom polo-virtuálneho prostredia. Denno-denne nám do našich poštových schránok vhadzujú letáky s ponukou tovarov. Ubezpečujú nás, že všetkého je dostatok. Stačí si len správne vybrať. Niekto iný za nás a pre nás všetko pripraví a položí priamo na regál. Je to však také isté a stopercentne zaručené s našou zabezpečenosťou? Naozaj sme už za vodou? Nechcem kuvikať, no skúste si predstaviť, že by sme na niekoľko dní ostali bez elektriny, bez vody, bez tepla... Dokázali by sme sa o seba sami postarať? Hlúpa predstava! Ja som ju vyslovil len tak. Naozaj nechcem strašiť.
Preto som rád, že nachádzam u Kláriky pochopenie pre môj atavizmus, keď si robím na zimu zásoby konzervovaných potravín. Ona to zase berie ako rituál spojený s istým mesiacom roka a pritom to ešte stavia na vôňach. Napríklad v júli keď zavárame uhorky, sa v našom byte pár dni rozprestiera intenzívna vôňa kôpru a prevareného octu. V auguste aj mne fantasticky vonia dusená cibuľa a paprika do leča. V októbri nám pri teplom radiátore „vzdychá“ v súdku kysnúca kapusta. No najkrajšie to u nás vonia na konci júna, keď varíme malinový lekvár. Ale aj kedysi vôňa čerstvo vykopaných zemiakov v pivnici mojej starej mamy lahodila môjmu nosu.
Nech si o tom myslí kto čo chce, pre mňa je pôžitkom precízne ukladať baranie rohy do zaváracích pohárov pozerajúc pritom v obývačke televízne noviny. Navyše ma oblažuje predstava, ako budú chutiť rodine a mojim priateľom, keď ich na nejakej oslave v zime otvoríme. Ale podstata môjho konania je v konečnom dôsledku živočíšna. Ako tú veveričku aj mňa poháňa inštinkt zháňať – spracovať – odložiť. A potom kdesi hlboko v mojom podvedomí ma upokojuje pocit: prežijem.
Autor: J. Migon
