Emma Cervanová prvý rok študuje na Strednej zdravotníckej škole v Žiline.
Predstavíte sa nám?
- Hovoria mi, že som ako živé striebro, od malička neposedná, sebavedomá a tak trochu tvrdohlavá. Tieto vlastnosti som vložila do tanca, ktorý ma urobil šťastnou. Moja rodina je úžasná. Všetci ma podporujú, držíme spolu a to mi dodáva energiu.
Ako ste sa dostali k tancu?
- Doslova ma k nemu dotiahla moja staršia sestra Nikolka, ktorá sa kedysi dávnejšie tancu venovala. A som jej za to veľmi vďačná. Venujem sa mu pekných päť rokov. A nemienim prestať. Hoci škola mi nedá dýchať a musím sa jej viac venovať. Medzi moje úspechy by som zaradila 3. miesto na majstrovstvách Slovenska a prvé miesto v súťaži H&T Cup Bratislava v kategórii hip-hop formácií, ale cením si aj tie najmenšie úspechy.
Kto vám vnukol myšlienku prihlásiť sa do Miss Dance?
- Bola to moja bývalá trénerka pani Marcela Hrúzová z tanečného klubu Shakers v Martine. Jej sa chcem poďakovať, pretože ona mi túto ponuku priam „vnucovala“. Ja sama som to najprv odmietla, ale nakoniec som sa predsa len nechala prehovoriť.
Ako sa vám súťažilo?
- Do súťaže sa prebojovalo 19 dievčat z celého Slovenska. Porota si najviac všímala choreografiu, tanečný výkon, výraz, postavu a slovný prejav. Najťažšie pre mňa bolo zistenie, že pre svoj nízky vek som nemohla postúpiť do finále, a to aj napriek tomu, že hodnotenie som mala výborné. Také však boli pravidlá.
Máte peknú postavu. Ako si ju udržujete?
- Snažím sa stravovať čo najviac zdravo. A áno, chodievam do posilňovne a vo voľnom čase aj rada behávam.
A čo budúcnosť? Modeling? Vysoká...?
- Teraz som dostala ponuku z jednej reklamnej agentúry v Bratislave, takže všetko je otvorené.... Mojim tajným snom je vycestovať do zahraničia a tancovať po boku slávnych hviezd.
Marek Považan je síce kmeňovým členom skupiny Retro Jožka Galisa (skupina sa tak zapáčila Ottovi Weiterovi pri jeho marcovom vystúpení v Martine, že ju požiadal o spoluprácu v jeho televíznom prograne Šlágerpárty a už v polovici apríla Retro sprevádzala všetkých hudobných hostí Otta Weitera pri nakrúcaní programu Šlágerpárty), ale na májovej 62. Šlágerbombe sa po prvýkrát predstaví aj ako spevák súťažnej piesne. Vybral si nádhernú pieseň Roba Kazíka Na brehu rieky.
Marek, ako sa rodil váš vzťah k hudbe?
- Vlastne ani neviem. Ono to prišlo nejako samé. Začínal som na malom elektrickom klavíriku, ktorý otec úplne náhodne kúpil a asi ani netušil, ako ma to chytí. Podľa sluchu som sa učil tie úplne najjednoduchšie piesne a melódie. A potom to už išlo rýchlo.
Takže rodičia vás podporovali...
- Áno, oni mi túto nelacnú záľubu aj sponzorovali. Malý klavírik mi už nestačil, tak som chcel stále niečo väčšie, až som nakoniec skončil pri jednom z top nástrojov na svete, ktorý momentálne používam. V druhom rade to boli kamaráti a ostatná rodina, ktorá ma povzbudzovala v tom, čo robím.
Kedy ste zistili, že máte talent aj na spievanie?
- Svojim spôsobom som si spieval stále, ale to bolo len v súkromí. Pred publikom som začal, až keď som prišiel do skupiny Retro a nemal tam kto spievať. Zanôtil som tri, štyri tóny a už si ma pred mikrofónom nechali. Len sme museli niektoré piesne poupravovať tak, aby mi sedeli.
Ste samouk, alebo sú za vami aj roky v hudobnej škole?
- Na začiatku som bol len samouk. Učil som sa hrať podľa ucha, no asi od dvanástich rokov som sa rozhodol, že sa zdokonalím v Základnej umeleckej škole v Martine, kde sa ma ujal učiteľ a teraz aj môj veľmi dobrý kamarát Stano Hýbela. Počas môjho štúdia sme sa štyrikrát zúčastnili aj celoštátnej keyboardovej súťaže, kde sme sa umiestnili raz na zlatom, dvakrát na striebornom a raz na brondzovom pásme.
Vašou doménou sú klávesy. Hráte aj na iné nástroje?
- Oficiálne mám vyštudované klávesy, no popri tom som sa naučil hrať aj na gitare. Keď človek vie hrať na jeden nástroj, tak ďalší už zvládne ľahšie. V poslednom čase sa však venujem aj ozvučovaniu, nahrávaniu, aranžovaniu a komponovaniu piesní. Či už vlastných, alebo prebratých.
A teraz trochu histórie. V koľkých hudobných formáciách ste doposiaľ hrali?
- Lanáril ma kadekto, no mojou prvou skupinou v sedemnástich rokoch sa stalo Defacto, kde som pôsobil skoro rok. Potom ma oslovili chlapci z bývalej Olympie a založili sme kapelu Retro, v ktorej hrám dodnes. Občas zaskakujem ako klávesák na pár koncertov aj chalanom z Team Revivalu. Legendárne piesne od skupiny Team mi prirástli k srdcu tak, že som s nimi ostal. Okrem týchto najväčších projektov príležitostne zaskakujem v rôznych martinských kapelách - Nektár, Cool-Ich a vo dvojici s Jožkom Červenákom hrávame Beatles, Claptona, Roya Orbisona a podobné dobré stariny.
Ak to máme trochu hodnotiť, kto vás hudbe najviac priučil?
- Najviac asi už spomínaný Stano Hýbela, ktorý ma v podstate naučil o hudbe všetko, čo momentálne viem a som mu za to nesmierne vďačný. Aj za to, že mal so mnou mnohokrát strpenie. Ďalší takýto človek je Vojto Jiříček, s ktorým chodievam raz za čas ozvučovať rôzne podujatia. A ten zvyšok sa na mňa ešte stále lepí kade-tade. Internet, hranie v kapelách, zábavy, ozvučovanie – to všetko sú neobmedzené zdroje nových informácií.
Nemali ste niekedy chuť prihlásiť sa do niektorej speváckej súťaže?
- Nie, nikdy ma to nelákalo. Ani teraz nepozerám Superstar, lebo podľa mňa to je prirýchla cesta za slávou a tak ako sláva začne, aj skončí. Ja som zástanca tej poctivej cestičky muzikantov a legiend - od úplnej nuly až po vrchol ich slávy.
Piesne ktorých spevákov najradšej spievate?
- Asi z každého rožku trošku. Nemám žiadneho top interpreta. Rád si zaspievam všetko, čo má nejakú myšlienku, peknú melódiu a je mi jedno, či to je country spevák, rocker alebo súčasná vychádzajúca hviezda. Hovoria mi, že vraj najviac mi sedia piesne Elvisa Presleyho, ale neviem čo je na tom pravdy, lebo to, čo sa páči jednému, nemusí sa páčiť druhému.
Prezraďte fanúšičkám niečo zo svojho súkromia...
- Momentálne externe študujem manažment na Univerzite Komenského v Martine. Som v druhom ročníku a nedávno som ukončil zimný semester. Zamestnáva ma najväčšia inštitúcia – úrad práce a okrem toho, že si hľadám robotu, vo voľnom čase sa venujem hudbe a kamarátom.
Poďme k Turčianskej Šlágerbombe. Napĺňa vás účinkovanie v nej?
- Veľmi sa mi páči tento program, na ktorý chodí čoraz viac aj mladých ľudí. Som rád, že tu môžem stretnúť stále nových ľudí, vynikajúcich spevákov a známe osobnosti. Každý z programov je iný, plný humoru a neopakovateľných situácií. Už teraz som zvedavý, čo pripravíte s dcérou Aničkou a Marošom Bumbalom nabudúce.....
Autor: J. Šesták
