stera školstva Dušana Čaploviča stredoškolská profesorka Mária Jírová.
VRÚTKY. Celú svoju pedagogickú kariéru absolvovala na vrútockom gymnáziu. Študenti vrútockého gymnázia mohli v profesorke ruského jazyka Márii Jírovej stretnúť vynikajúcu učiteľku, skutočne oddaného pedagóga. Jej krédom bolo nielen ponúknuť vedomosti, s ktorými sa mohli s úspechom prezentovať pri maturitnej skúške, ale vštepiť študentom lásku k jazyku, zamilovať si literatúru, objavovať v nej ono nadčasové a zduchovnené posolstvo, pochopiť históriu a kultúru národa. Toto všetko robila s nesmiernym nasadením, vnútorným zaujatím, čím získala pre štúdium ruštiny aj svojich študentov.
Tí študenti, ktorí ju mohli zažiť ako triednu profesorku, ju vnímali ako požehnanie, ako dar. Najmä a právepre jej výsostné ľudské vlastnosti, jej priamosť, schopnosť načúvať, riešiť veci človečensky, pre jej zmysel prehumor, spravodlivosť, dobro. Nachádzala jedinečný spôsob, ako študentovi pomôcť, koho kedy a ako vyhrešiť a vstúpiť mu do svedomia, aleaj ako významnepovzbudiť a za zásluhy pochváliť. Nikdy nebola rozvravená. Vždy vedela nájsť jednoduché, alepresné priameslovo. Odpusť. Zabudni. Vydrž. Neboj sa. Prejdeto. Neprestaň mať rád. Aj to boli jej slovíčka, ktoré rezonujú v dušiach jej študentov aj po maturitnom rozlúčení.
Triedy, ktoré Mária Jírová vyprevadila ako triedna k maturite, sa stále k nej vracajú. S niektorými študentmi udržujedlhé roky nadštandardné vzťahy, stretávajú sa s ňou aj mimo konvenčných stretnutí a navštevujú ju aj v súkromí. Mária Jírová tak žiježivot nielen so svojimi dvoma deťmi a jedným vnukom, aleaj s mnohými ďalšími „deťmi“, ako svojich bývalých študentov nazýva.
Keď sa schyľovalo k sedemdesiatkepani profesorky, kolektív jednej z tried, ktoré vyprevadila k maturite, ju chcel k sviatku potešiť, pripraviť jej nezvyčajné prekvapenie, dať jej dar, ktorý by bola ochotná a schopná prijať. „Jej deti“ vedeli, ževšetko, čo by kúpili za peniaze, by bolo príliš lacné. A tak vymysleli knihu, ktorú pomenovali Lupienky zlatej ruže a ktorú jej k 70. narodeninám dedikovali.
Pani profesorka Mária Jírová žijena dôchodku v Turčianskom Petre. Venujesa rodine, vnukovi, opatrujeobrovskú záhradu, spracúva jej dary, aby nespočetné návštevy mohla obdariť lekvárikom či kompótikom. Neustálečíta, prijíma hostí, doučujeruský jazyk a borí sa s problémami okolo domu. Na úvahu o tom, ako to všetko môže zvládnuť z neutešeného dôchodku, odpovedá lakonicky: „ Žiť sa musí... Od života som dostala väčšie dary, než sú peniaze...“
MÁRIA JÍROVÁ
Statočná, čestná, silná, múdra žena, spravodlivá, dobrotivá, nesmierne skromná, nachádzajúca východisko v každej situácii, obetavá a vždy žičlivá, je človek hodný nasledovania. Nominovaním do súťaže Zlatý Amos – pedagóg, na ktorého sa oplatí spomínať chceli študenti Márii Jírovej venovať onen pomyselný vracajúci groš za všetko, čo dostali od nej, udeliť jej Nobelovu cenu za návody ako žiť. Urobili tak s najväčšou láskou a najväčšou vďakou, akej sú schopní. A práve tieto „jej deti“ (v tomto roku už päťdesiatnici), ktoré ju nominovali do súťaže, si urobili dvojdňový výlet do Košíc, aby svoju pani profesorku sprevádzali na veľkolepej slávnosti. Aby jej pomohli uniesť radosť i dojatie pri preberaní krásneho ocenenia.
Autor: SLAVOMÍRA OČENÁŠOVÁ-ŠTRBOVÁ
