TOMČANY. Možno ste si všimli, že v minulom týždni sa nad Turcom vyskytovalo viac vetroňov. V Tomčanoch na letisku sa totiž konal už 13. ročník medzinárodnej plachtárskej súťaže. O titul najlepšieho pilota sem prišlo zabojovať 52 súťažiacich nielen zo Slovenska, ale i z Čiech, Maďarska, Nemecka, Poľska a Dánska. Letci dostali každý deň jednu úlohu a kto v nej obstál najrýchlejšie, stal sa denným víťazom. Súťažiacim napríklad naplánovali prelet trate Martin – Kráľova Hoľa – Prievidza. Súčet denných víťazstiev nakoniec ukázal, že najlepším z najlepších sa napokon stal slovenský pilot Ľubor Kuvik z Trenčína.
Pre dážď rušili trate
Tento ročník však všetko komplikovalo nevydarené daždivé počasie.
„Aktuálny 13. ročník bol posledným, ktorý sa konal v máji, lebo počasie nám naozaj neprialo. V budúcom roku to posunieme na koniec apríla, kedy je jarné počasie asi najvhodnejšie na prelety na vetroňoch. Lietali sme síce veľa, ale často sme aj trať zrušili krátko po vyhlásení vzletov pre búrky a prehánky,“ neskrýval rozčarovanie Branislav Jesenský, prezident Slovenského plachtárskeho centra.
Adrenalín však nechýbal hneď v úvode súťaže.
„Jeden mladý pilot z Trenčína nám hneď v prvý deň urobil zimomriavky na chrbte, keď točil poslednú zákrutu vo veľmi malej výške. Už sme mali o neho naozaj strach, ale dopadlo to našťastie veľmi dobre,“ prezradil zákulisnú informáciu Branislav Jesenský a dodal, že princíp plachtenia na vetroňoch v Martine spočíva v tom, že pilot vetroňa je v 600 metrovej výške odopnutý od motorového lietadla sám si musí nájsť stúpavý prúd, ktorým sa dostane do maximálnej výšky. Takto doletí k ďalšiemu prúdu, ktorým sa opäť vynesie do výšky, keďže ju medzitým stratil a týmto spôsobom sa postupne posúva po trati.
Kamarátska závisť kolegom
Najdlhšie trate na vetroni sa vraj na Slovensku dajú nalietať do tisíc kilometrov za deň. Na pretekoch v Tomčanoch sa pre zlé počasie piloti pohybovali vo vzdialenosti len 200 až 300 kilometrov.
Hlavným plánovačom trás bol Tibor Frátrik z martinského aeroklubu.
„Aj keď lietanie máme radi, toto je jeden týždeň v roku, ktorý musíme ako organizátori obetovať, lebo my sa do vzduchu nedostaneme, ale umožníme lietať našim kamarátom, ktorí tu za nami chodia každý rok a tešia sa,“ skonštatoval pilot z Martina, ktorý vraj svojim kolegom trošku závidel, že môžu lietať, hlavne keď bolo krásne počasie.
Svoje umenie na týchto pretekoch predviedol aj Ľubor Kuvik z Trenčína, ktorý je ako jediný na Slovensku držiteľom diplomu za tisíckilometrový prelet.
„Dobrý pilot musí ovládať meteorológiu a správne sa rozhodovať aj pod stresom a tlakom - napríklad, keď sa ocitne v búrke. Dôležitá je aj fyzická príprava. Pohybujeme sa i v 2500 metrovej výške, niekedy sa lieta päť až desať hodín, raz sme hore, raz dole, pôsobí na nás odstredivá sila, a to všetko je vyčerpávajúce,“ opisuje zdanlivo jednoduchý šport Ľ. Kuvik, ktorý na bezmotorových lietadlách lieta už 11 rokov.
Očarenie krásou slovenskej prírody
Organizáciu martinských pretekov a prírodu nielen Turca si nevedel vynachváliť aj letec Jens Binderup z Dánska.
„Dánsko je veľmi rovinatá krajina, a tak sme si lietanie medzi týmito krásnymi horami veľmi užívali. Výhľad zhora bol nádherný. Už len kvôli tomu sa nám oplatilo merať sem takú dlhú cestu,“ nešetril slovami chvály pretekár, ktorý sa na súťaži zúčastní aj o rok.
Slovenské hory očarili aj pilota Róberta Tótha z Maďarska, keďže v jeho krajine tiež prevláda rovina. Ponad naše kopce si rád zalieta najmä v peknom počasí.
„Lietanie nie je nebezpečné. Oveľa nebezpečnejšia je jazda autom po slovenských cestách ako lietanie vo vzduchu,“ zažartoval si na záver Róbert, pri našej otázke, či tento šport nie je riskantný.
