MARTIN. Prirovnal by som nás ku kamienkom v asfalte. Spolu tvoríme pevný celok, pretože sme homogénni a dohladka zvalcovaní. Našťastie sú medzi nami takí, ktorí chcene či nechcene vytŕčajú z asfaltu a úžasne nám to vedia ozvláštniť. Sú to ľudia typu „môj kamarát Fero - o,o“, o ktorom spieva Jožo Ráž so skupinou Elán.
Klárikina sestra rada rozpráva historky o ich bývalom kolegovi dôchodcovi. Raz za čas prichádzal k nim na pracovisko a každému priniesol malý, úhľadne zabalený darček s nejakou milou drobnosťou. Ešte keď pracoval, vedel si z kolegov vystreliť prijateľným priateľským spôsobom s tým, že on sám pri tom vyznel ako čudák. A tí jeho žartíky (vtedy sa im vravievalo huncútstva) brali skoro vždy s úsmevom ako spestrenie dňa.
Veľmi som túžil stretnúť osobne takého nekonformného človeka, ktorý vie oživiť atmosféru vo svojom okolí. Splnilo sa mi to. Už pár rokov poznám Ferka. Priatelia mu hovoria aj Miky. Uchvacuje ma tým, že nech príde do akejkoľvek spoločnosti, vytiahne tabuľku dobrej čokolády, rozláme ju na kúsky a všetkých ňou ponúka. Je to akási jeho fajka mieru. Je veľkým zberateľom filmov na DVD. Má nimi zapratanú celú chalupu. Zatiaľ ich veľmi nestíha pozerať, iba ich zhromažďuje. Tvrdí, že si ich vychutná na dôchodku. No keď pred ním s nadšením spomeniete nejaký film a on ho má, ani na okamih nezaváha a daruje vám ho.
Nestretávam ho až tak často, a tak mi hádam uveríte, že ma zatiaľ zakaždým dokázal niečím prekvapiť. Je nesmierne sčítaný a vie sa oduševniť, ba priam zapáliť za správnu vec. A to z neho robí neporaziteľného súpera v polemických debatách. Táto suverénnosť mu napodiv pomáha si získavať nielen rešpekt, ale aj ďalších priaznivcov a obdivovateľov. Má zaujímavých známych. Minule ma zoznámil asi s najväčším náboženským mystikom v našom regióne, ktorý sa na neho tiež na pozeral s úctou. Čo týchto dvoch mohlo spojiť, nepochopím, lebo Ferko je vcelku racionálny človek a pragmatik.
Je zamestnaný v neveľkej firme na takej bežnej pozícii. Asi tam veľa nezarába, no je majiteľom viacerých nemovitostí a občas prikúpi ďalšiu. No nie v takom množstve, ako spomínané DVD, a ani s nimi tak veľkoryso nezaobchádza... Pozval ma návštevu jednej z nich. Pôjdeme si posedieť do jeho betónového bunkra po armáde v lese za mestom, ktorý kúpil už dávnejšie.
No čo poviete? Však je naša šedosť popri takýchto ľuďoch znesiteľnejšou?
Autor: Ján Migon
