Ľudia o humoristoch veľa nevedia. Ako by ste sa im predstavili?
- Som vysoký štíhly blondiak s nevädzovými očami, hoci sa niekomu zdám malý - tučný, dokonca plešatý, okuliarnatý a ... ľudia toho navravia, že až no. Pochádzam z početnej bezdetnej rodiny. Narodil som sa v malom mestečku na dedine a zo všetkého najradšej jem všetko. potím sa pri jedle a mrznem pri práci, no keď pracujem, od roboty ma neodradí nijaký úspech.
Ako sa dnes žije humoristom?
- Už aby nám bolo tak dobre, ako sa o tom píše v novinách.
Nestrácajú zmysel pre humor, keď sa pozrú okolo seba?
- Ja osobne strácam peniaze, doklady, zuby, vlasy, ale zmysel pre humor nie - už by som ho nemusel nájsť.
Z čoho si ešte aj dnes najradšej vystrelíte?
- Zo vzduchovky, keď plaším vrabce z toho tŕnia do iného tŕnia.
Vy zvyknete ľudí nachytať - v aforizme, trefnom bonmote. Nachytal už niekto vás?
- Prvýkrát spolubežec na trati so štafetovým kolíkom a druhý raz sused na hruškách, z ktorých sa nakoniec vykľuli jablká sváru.
Čím by ste chceli byť, ak nie glosátorom života?
- Liečiteľom. Priznávam sa, že vo voľnom čase fušujem do ľudovej medicíny, aby som pomohol svojim blížnym domácimi či prírodnými prostriedkami. Napríklad zlomeniny hojím kloktaním piva, bolesti sedacieho nervu recitáciou básní a reumu depiláciou. Dobré, nie?
Obráťme list. Ako píšete? Živelne, plánovite, premyslene?
- Tak i onak, no najčastejšie zľava doprava a pre istotu pomaly, lebo viem, že všetci nevedia rýchlo čítať.
Kedy vám to najviac ide?
- Poviem vám to, čo som nevyzradil ani dotieravému reportérovi z New York Times. Mojím autorským cieľom je: Ani deň bez riadku! Rád totiž štrikujem.
Čo vám teraz leží v šuplíku alebo na stole?
- Vaša otázka ma dosť prekvapuje. Nečakal som ju za nič na svete, aspoň nie v tejto podobe, ktorá nemá páru v dejinách slovenskej žurnalistiky. V zásuvke ako takej sa mi vyvaľujú pravidlá slovenského pravopisu a na kuse nábytku pozostávajúcom z dosky pripevnenej vodorovne na nohách mi tróni môj zatiaľ posledný sen: chcel by som byť komisárom výstavy krvných obrazov výtvarníkov Žilinského samosprávneho kraja. Keď sa po našom rozhovore spijem pod obraz, istotne sa mi to podarí. Vau!
Hovorí sa, že v zdravom tele by mal byť zdravý duch. Aký duch by mal sídliť v tele človeka, ktorý vydal toľko humoristických kníh ako vy?
- Vydriduch.
Je humor vážna vec?
- Iba v jedinom prípade - keď kondolujete vdove živio.
Čo robíte, ak práve nepíšete?
- 1. V duchu, ale aj v kúpeľni si spievam: Keby som bol vtáčkom - propagačným letáčkom, letel by som za les, pozrieť sa čo robí čitateľ môj dnes. 2. Zdržiavam sa pri všetkej počestnosti pri tom či onom vodnom zdroji a skúmam, vynaliezam, zlepšujem. Takto som svojho času skrotil aj rieku Turiec. Potreboval som na to bič a kocku cukru a H2O ma počúvala na slovo. Prepáčte, že nepoviem, na ktoré, ani keď ma zastrelíte.
Kto je vaším prvým kritikom?
- Ja. Som takrečeno všestranný: sám píšem, sám čítam, sám sa chválim. Nech premýšľam, ako chcem, vždy sa čudujem, čo na sebe vidím, že sa mám tak rád a stále som si spomedzi všetkých človekov, ktorých poznám, najsympatickejší. Nuž ale čo, láske nerozkážeš.
Viete sa brať aj vážne? Inými slovami - kedy zvážnievate: zvečera, či ráno?
- Ja osobne som studnicou, až žriedlom smútku a pesimizmu. mojím cieľom bola, je a bude seriózna spisba, smrteľne vážna literatúra. nemôžem ja za to, moja milá, že sa mnohí (neželajú si byť menovaní) pri jej čítaní, počúvaní a pozeraní smejú. Asi tomu nerozumejú. A ak áno, tak prečo nie?
Je tu jar. Zvyknete si v sebe upratať? Ako to dopadne?
- Veľmi rád a veľmi často vstúpim do seba upratať si slovné hračky. A ako sa to skončí? To ukáže až pitva.
Prepáčte, a čo šport? Vedeli by ste urobiť desať mlynských kolies za sebou?
- Aj pred sebou. Pri vizite som sa dozvedel, že za dobré správanie mi odpustia zvyšok hospitalizácie.
Je vo vašom živote niečo, na čo ste nesmierne hrdý?
- To, že si o sebe veľa nemyslím a o ostatných ešte menej.
Vy viete takmer všetko premeniť na smiech. Máte v živote chvíle, keď vám nie je do smiechu?
- Práve teraz, keď ste mi nakládli túto otázku. Ale vážne. Isteže. Totiž nech sa snažím, ako sa snažím, nedokážem pribrať.
Máte medzi vašimi kamarátmi - spisovateľmi takého, ktorého najviac čítate?
- Ja čítam iba to, čo si sám napíšem. Aj mojím najobľúbenejším básnikom (humoristu nevynímajúc) som ja.
U nás ešte stále vediete rubriku Fíha, kniha! Prečo je kniha pre vás takým fenoménom, že stojí za rubriku?
- Pretože obsahuje veľa poučenia, zábavy a papiera. V knihách je všetko, to by ste neverili. Minule som v jednej našiel tiket športky, v druhej lístok od úschovne a v ďalšej údenáča. Len treba hľadať. Ľudia však majú tendenciu čítať čoraz kratšie knihy. Od románov prešli na vkladné knižky a teraz je v móde výpis z účtu.
Ktorých autorov by sme mali čítať?
- Humoristov všetkých tvarov, farieb, kubatúr a značiek. Len tak mimochodom – ja keby som nebol humorista, chcel by som byť humorista.
VIZITKA
Milan Lechan sa v literárnej tvorbe sústreďuje na písanie poézie a krátkych humoristicko-satirických foriem, aforizmov, sentencií a epigramov. Knižne debutoval v roku 1970 zbierkou aforizmov Je to láska. Nasledujúca publikácia Smiem prosiť? (1978, 1984) je zbierkou krátkych satirických próz, veršovaných humoristických textov, aforizmov, sentencií a ponášok. V básnickej zbierke Žena, ulica, dlaň, kosť (1982) si zachoval všetky atribúty svojského videnia sveta, rovnako ako aj v knižke humoristických básničiek a rečňovaniek, žiackych výrokov, vtipov a aforizmov zo školského prostredia Učebnica na prestávku (1988). Kombináciou krátkych humoristicko-satirických útvarov vrátane poézie je aj zbierka Pelé-melé-lechan (1991). Ako recesista a parodik negatívnych javov spoločnosti sa prejavil v zbierke Milan Lechan a iné básne (1994). V roku 1998 vydal básnickú zbierku Laškovanie s (h)láskou, ktorá je poetickou analýzou života, a predovšetkým lásky cez humoristicko-satirickú optiku. Spolupracuje s humoristicko-satirickými časopismi a humoristickými rubrikami časopisov a denníkov, ako aj so Slovenským rozhlasom, pre ktorý napísal viacero širšie koncipovaných humoristických relácií. Vzdelanie získaval v Humennom, kde v roku 1960 zmaturoval, neskôr pokračoval v štúdiu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, kde študoval odbor slovenčina – ruština. V rokoch 1967 – 1995 pracoval ako tlačový redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine, od roku 1996 v Knižnom centre v Žiline.
ZDROJ: WIKIPEDIA
Autor: V.Legerská
