stú prírodu. Najbližšie ho uvidíme v Martine v úspešnej komédii Kto zhasol svetlo, ktorú ponúka kultúrny kalendár mesta v DO Strojár 5. júna.
V recenziách tohto predstavenia nájdeme aj vetu: Hlavní aktéri postavili svojím bravúrnym výkonom divákov zo stoličiek a zožali obrovské „standing ovation“. Diváci sa teda majú na čo tešiť...
- Srdečne ich na predstavenie pozývam. Je to taká naša milá inscenácia, ktorú má na svedomí Marína Kráľovičová. Dala dokopy hercov, vybrala hru, pozvala režiséra a teraz sa nevieme nasýtiť úžasného prijatia od divákov na celom Slovensku. Verím, že aj v Martine prežijeme pekný večer.
Začiatkom roka ste získali titul Osobnosť televíznej obrazovky v kategórii najpopulárnejší herec, a to už po tretí raz. Čomu pripisujete tento veľký úspech?
- Jednoznačne seriálu Panelák, ktorý je na obrazovkách televízie Joj už päť rokov a každý večer. Diváci si zvykli na naše televízne postavy a tváre, ktoré ich, dúfam, ešte veľmi neotravujú. Panelák je stále najsledovanejší seriál, som rád, že môžem byť pri tom.Banská
Bystrica je vašim rodným mestom. Čo vás odtiaľ katapultovalo do Bratislavy?
- Áno, narodil som sa v Banskej Bystrici a tam som aj vyštudoval všetko okrem herectva. Vždy som inklinoval k biológii, ale rád som aj spieval, tancoval, recitoval, kreslil. Maturoval som tam na osemročnom športovom gymnáziu a dva roky som pokračoval na Akadémii umení, ktorú práve otvárali. No nedostala akreditáciu, a to bol pre mňa hlavný popud k tomu, aby som išiel do Bratislavy na etablovanejšiu VŠMU.
Vy ste ale nejaký čas strávili aj v Rusku. Pri akej príležitosti to bolo?
- Nasledovali sme môjho otca, ktorý tam bol delegovaný pracovne ako obchodný zástupca. Bola to životná skúsenosť, za ktorú som môjmu otcovi vďačný, hoci viem, že som bol vtedy ešte mladý na to, aby som si to hlbšie uvedomil. V Moskve sme so sestrou Ankou zažili veľkomesto, inú kultúru, ale aj veľmi dobré medziľudské vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi, ktorých akurát v tom čase, v roku 1992, politici rozdelili. Aj keď sme boli ďaleko od domova, a strávili sme tam dokonca aj Vianoce, bolo to jedno z najkrajších období pre našu rodinu.
Keď ste odchádzali z Banskej Bystrice, vedeli ste, že je to na dlhý čas?
- Do Bratislavy som sa predovšetkým veľmi tešil. Cítil som eufóriu, myslel som si, že mi patrí celý svet. Rád som sníval o tom, čo všetko dosiahnem. Jeden z tých snob bol aj o tom, že sa po škole dostanem do národného divadla. Vedel som, čo chcem, a preto sa mi zdá, že cesta k splneniu práve tohto sna bola o to ľahšia a priamočiarejšia. Veď práve v škole sa získavajú prvé pracovné vzťahy a kontakty, a to je pre herca veľmi dôležité. Teraz mám už na to zase iný pohľad, ale je príjemné vracať sa v hlave k istej mladej bezstarostnosti, ktorá bola príznačná pre čas môjho štúdia.
Účinkovaním v televíznych seriáloch ste získali veľkú popularitu. Širokú základňu fanúšikov vám môžu závidieť mnohí kolegovia. Vnímate to ako uznanie vašej práce?
- Mojej generácii hercov, ktorí majú teraz okolo tridsiatky, a ktorá je veľmi silná, televízia otvorila dvere k divákom. Vidia nás takmer denne, zaujímajú sa o nás, hľadajú v nás svoje idoly. Istým spôsobom máme šťastie, že nás to zastihlo v tomto veku. Ak by sme túto šancu neprijali, v štyridsiatke-päťdesiatke by nám už mohlo byť trochu aj ľúto, že sme niečo zmeškali. Je síce iná doba a vnímanie hodnôt aj umenia sa mení, pre mnohých ľudí sú to "len" seriály, ale ja som vďačný za toto obdobie. Ale aj k nemu a k tomu, čo hercovi prináša, treba pristupovať s veľkou dávkou pokory.
No predsa len, ako si zvykáte na popularitu?
- Raz som v jednom nákupnom centre kupoval lampu. Vykladal som ju z regála a vo veľkej krabici som ju prenášal cez predajňu. Pri ďalšom regáli stál jeden pán, ktorý si ma neustále nápadne obzeral. A ja v domnení, že pravdepodobne bude žiadať o autogram, čo sa mi už párkrát stalo, som sa mu pozdravil. On našiel odvahu a povedal: "Prosím vás, nemáte z týchto žiaroviek 20 kusov?" Vtedy som si povedal, že to s mojou popularitou nie je až tak zlé!
Populárnych ľudí občas ľudia vnímajú takmer ako členov svojej domácností. Dostali ste už ponuku typu: Maslák, poď s nami na pivo...!
- Ale áno. Zatiaľ to ale nikdy nepresiahlo hranicu slušnosti. No pravda je, že vždy som tak trochu v strehu. Pokiaľ sa denne objavujete v televízii v obývačke divákov, vzbudzuje to u nich dojem, že ste ich starý dobrý známy a chcú sa s vami rozprávať, keď vás stretnú. Musíme si na to zvyknúť. Za všetky prejavy priazne vždy poďakujem a vážim si ich. Je to fantastické, že nám aj v čase internetu do divadla chodia listy od obdivovateliek, a to na dopisných papieroch.
Postavy, ktoré ste stvárnili v známych slovenských seriáloch mali takmer vždy tak trošku vzťah s podsvetím či nie vždy s čistými praktikami v pracovnom živote. Neobávali ste sa negatívnej odozvy od divákov?
- Ani nie. Pracovné prostredie, v ktorom funguje moja postava, trebárs Masláka v Paneláku, vnímam abstraktne, mimo práce ju až tak neprežívam. Sústredím sa viac na vzťahy a na to, ako sa správa moja postava k iným ľuďom. Je to podvodník a až priveľmi arogantný, ktorý, uvedomujem si to, môže zanechať nesympatický dojem. Ale ja som za túto postavu vďačný. Je v mojej moci Masláka trochu skorigovať, aby bol v istých situáciách ľudskejší.
Dostali sme sa teda k otázke: Ktoré postavy sú vám bližšie - záporné či kladné?
- Mne sa hrajú dobre všetky postavy. A najmä tie, ktoré nie sú jednoznačné a čiernobiele. Aj na prvý pohľad neškodný a submisívny flegmatik sa môže v hraničnej situácii prejaviť ako agresívny blázon. Mať príležitosť pohrať sa s takouto postavou je pre herca veľká šanca. Čo sa týka herectva, rád idem na vec vždy opačne. Divák by nemal predvídať ako zareagujem, a čo sa mojej postave stane. Prekvapovať diváka ma baví.
Seriály majú niekedy vražedné tempo. Stíhate učiť sa texty?
- Viete, naučiť sa texty v mojom veku ešte nie je až taká hrozba. Za tých pár rokov už mám vypestovaný istý prístup k práci, ktorý pomáha pamätať si viac ako by si trebárs pamätali bežní ľudia. Existujú rôzne druhy pohybovej, fotografickej, priestorovej a emocionálnej pamäti, ktorá nám to uľahčuje. Iné je učiť sa hru vo verši. Napríklad Shakespeare, Moliére... Vtedy sa texty musíme učiť ako básničku. A to ma v škole na slovenčine nikdy veľmi nebavilo.
Napriek tomu postavy zo Shakespearových drám a komédií hráte často...
- Sú to úžasné komédie, pravdivé tragédie, trefné a stále aktuálne. Postavy od Shakespeara sú komplikované a obsiahle. Inscenovanie Shakespeara je vždy, alebo by to tak malo byť, divadelná udalosť. Aj v živote a kariére herca.
Hovorili ste o svojich snoch. Máte aj nejaký filmový?
- Asi by som išiel do každého filmu, ktorý by mi ponúkli. Filmových ponúk nie je nikdy dosť. Mojim snom je historický veľkovýpravný film o hrdinoch a dobíjaní sŕdc šľachtičien. Ale to neberte vážne, to sa smejem.
Slovenský divadelný svet sa musel nedávno vyrovnať so smutnou správou. Peter Mankovecký - talentovaný herec, režisér, dramaturg a aj hudobný skladateľ sa rozhodol ukončiť samovraždou svoju životnú púť. Ako to zasiahlo vás?
- S Petrom sme veľakrát spolupracovali. Aj na projektoch, ktoré mi prirástli k srdcu. O to intenzívnejší bol môj vzťah k jeho talentu. Častokrát som ho mal možnosť vnímať aj ako dobrého človeka. V divadle máme momentálne smutnejšie obdobie, navždy nás opustilo veľa významných osobností, ktoré sú nenahraditeľné a zostáva po nich prázdne miesto.
Médiami prebehla správa, že máte fóbiu z lietania. A vraj si zájdete na Schwechatu, aby ste mohol pozorovať tú úžasnú techniku. Je to pravda?
- Je to logické. To, čo je pre nás tabu, alebo to, čo nás desí a vzbudzuje hrôzu, nás zároveň priťahuje a fascinuje. Od mala som miloval lietadlá. Lepil som modely, mal som veľkú zbierku. Dokonca som ako malý často lietal. Ale prídete do istého veku a začnete rozmýšľať viac ako by ste mali. A fóbia je na svete...
Svojho času ste sa venovali spoločenským tancom, v škole ste mali kapelu, hrali ste v muzikáloch. Neláka vás návrat k tomuto druhu umenia?
- Dal som sa viac na činohru, ale skúšal som aj muzikály. Teším sa, že som stihol hrať aj pod režisérskou taktovkou Jozefa Bednárika v muzikáli Rocky Horror Show alebo v muzikáli Neberte nám princeznú, ktorý režíroval Ján Ďurovčík. Hudbu komponujem aj teraz vo voľnom čase, ale už nemám na to takú trpezlivosť ako kedysi. K tancu sa chystám vrátiť na dôchodku, lebo je to veľmi zdravý a kultivovaný koníček.
A sme pri relaxe. Kde oddychujete a pri čom?
- Veľmi rád sa hýbem. Pravidelne športujem, chodím na korčule, pohybujem sa na čerstvom vzduchu v prírode. Relaxovať som sa naučil aj na úkor práce, pretože je to veľmi dôležité. Dobré jedlo a spánok, kino, priatelia, vzdelávanie, dobrodružstvo a smiech. To je ideál.
Ako vidíte svoju budúcnosť? Mama a starí rodičia asi žijú v očakávaní, že im raz predstavíte svoju vyvolenú a určite potom aj vytúženého potomka?
- Pravdaže! Moje každodenné mimopracovné úsilie spočíva aj v hľadaní svojho osobného šťastia. Človek nikdy nevie, kedy prinesie vytúžené ovocie.
Hovorí sa o vás, že vo svojom osobnom voľne ste skôr samotár a nerád sa prezentujete na verejnosti. Vnímate sa tak aj sám?
- Nepovedal by som to takto. Naše povolanie vyžaduje neustály kontakt s ľuďmi. Veľa pracujeme s rôznymi ľudskými energiami. Preto je môj relax založený aj na vyhľadávaní chvíľ pre seba, kedy ich strávim s ľuďmi, ktorých mi nenarežíroval žiadny režisér.
Ak by niekto z našich čitateľov chcel osobne vás pozdraviť, kde vás nájde?
- Najčastejšie a zaručene na predstaveniach v Slovenskom národnom divadle, alebo napríklad aj po predstavení Kto zhasol svetlo, ktoré odohráme v Martine. Vždy sa zvykneme stretnúť s divákmi, podáme si ruky, pofotíme sa. Vnímam to veľmi pozitívne. Srdečne pozdravujem čitateľov MY Turčianskych novín. Dúfam, že sa stretneme mimo obrazovky aj v divadle, kde spolu prežijeme neopakovateľné a inšpirujúce spoločné chvíle. Veľa pohody prajem všetkým.
VIZITKA
Ján Koleník (11. november 1979, Banská Bystrica) hneď po skončení VŠMU sa v roku 2004 stal členom Činohry SND. V roku 2004 získal Cenu za najlepší herecký výkon na festivale Istropolitana projekt (postava Valena Connora v hre Opustený západ). Bol nominovaný na cenu Objav roka v rámci Divadelných ocenení sezóny 2003 (postava Levitu v hre Veľké šťastie). V roku 2008 mu bola udelená Výročná cena literárneho fondu za postavu Kráľa Františka v inscenácii Kráľ sa zabáva, a to aj s prihliadnutím k postave Nika Dubčiča (Dom v stráni). V roku 2010, 2011 a 2012 získal titul najobľúbenejší herec v ankete OTO.
K jeho najvýznamnejším divadelným postavám patria: Valene (Opustený západ), Levita (Veľké šťastie), Oront (Mizantrop), Jago (Othello), Kampen (Rozhovor s nepriateľom), Katurian (Ujo Vankúšik), Fontanet (Tak sa na mňa prilepila), Bassanio (Kupec benátsky), Frank N' Further (Rocky Horror Show), Dorant (Stratégie a rozmary), Miro (Neberte nám princeznú), Ján Holub (Pod cudzou vlajkou), Laertes (Hamlet), František I. (Kráľ sa zabáva), Lucentio (Skrotenie zlej ženy), Niko Dubčič (Dom v stráni), Joachim (Plantáž), Jochanan (Herodes a Herodias), Evaristo (Vejár), Antonius (Antonius a Kleopatra), Bernard (Kto zhasol svetlo), Peter Manski (Aj kone sa strieľajú), Rakitin (Bratia Karamazovovci). Účinkoval v televíznych seriáloch Medzi nami, Panelák, Keby bolo keby, Zlomok sekundy.
Autor: Cyril Bahurinský
