Kto je Jana Benková. Vedeli by ste svoj život či životopis zhrnúť do pár viet?
- Som novinárka, pôsobila som v niekoľkých novinách a časopisoch, medzi nim napríklad Plus 7 dní, Eva, Slovenka, päť krásnych a zaujímavých rokov som strávila v politike ako hovorkyňa politickej strany. Pracujem aj ako mediálna poradkyňa, učím manažérov mediálnu komunikáciu. No tento rok sa prioritne venujem písaniu kníh, ktorých mám na svojom konte už jedenásť. Na Slovensku mi vyjdú tento rok až tri romány pre ženy v mojom dvornom vydavateľstve Motýľ, jednu mi v lete vydá jeden nádherný ženský mesačník, a knižky mi začínajú vychádzať aj v zahraničí. Prvou krajinou je Česká republika, nedávno sme pokrstili prvý projekt – vlaňajší slovenský bestseller Máš, čo si chcel, miláčik v češtine. A mám čerstvú správu, predáva sa tam tak dobre, že mi nakladateľstvo Brána vydá tento rok aj ďalšiu knihu!
Ste najpredávanejšou autorkou vydavateľstva Motýľ. V ňom vychádzajú predovšetkým romány pre ženy. Tešíte sa z toho?
- Mám veľkú radosť. Je mi cťou spolupracovať s vydavateľstvom, ktoré mi dáva toľko priestoru a dôvery, je to veľký záväzok. Nesmierne si to vážim. Áno, Motýľ vydáva najmä romány určené pre ženy, lebo povedzme si na rovinu, dnes čítajú ženy viac než muži. V ostatných rokoch sú romány pre ženy veľmi populárne, obľúbené, ale je pravdou, že ich je na trhu obrovské množstvo a aj šikovných pôvodných slovenských autoriek je veľmi veľa. Preto mám veľkú radosť, že si čitateľky všímajú aj moje knihy a napríklad oba moje vlaňajšie tituly Slečna nebezpečná a Máš, čo si chcel, miláčik sa stali krátko po vydaní bestsellermi. Aj novinke Čistá láska sa veľmi darí.
Pýtam sa to aj preto, leto termín: romány pre mužov neexistujú. Prečo na Slovensku máme nutkanie zaškatuľkovať literatúru písanú ženami hneď nálepkou...?
- Asi preto, ako som už spomenula, že romány o láske čítajú takmer výhradne ženy. Asi viac potrebujeme k životu lásku a nehu... Pri mojich knihách sa snažím, aby v nich našli aj silu na riešenie vzťahových problémov – a to s pozitívnym nábojom, ktorý ja v sebe nosím. Veľmi si prajem, aby boli moje knihy pre čitateľky ako rozhovor s dobrou kamarátkou, a aby si pri nich oddýchli od bežných starostí.
A vôbec, vnímate to ako nálepku?
- Ani nie, nenálepkujem sa. Som aj autorkou kníh rozhovorov s osobnosťami, aj hokejovej knihy, momentálne ma baví písať romány pre ženy, neobávam sa žiadnej nálepky, neriešim to.
Prečo vás vlastne fascinuje svet žien natoľko, že v ňom nachádzate inšpiráciu pre písanie?
- Okolo každej z nás je toľko ľudských osudov, príbehov... Inšpirácie mám aj na desať kníh...
Žije sa dnes ženám ťažšie ako mužom? Majú viac problémov vo vzťahoch? Chcú viac hovoriť o sebe? Sú otvorenejšie? A j práve toto všetko dôvodom, že dvíhajú, hoci aj v románoch, hlavu?
- Ste žena, vystihli ste to správne. Sme otvorenejšie, máme chuť hovoriť o svojich problémoch, toto muži veľmi nerobia. Myslím si, že áno, ženy majú dnes trochu ťažší, možno zložitejší život než muži. Bola by som rada, aby ich moje romány so sexi príchuťou nabíjali nádejou a optimizmom a pri problémoch nepadali na kolená – naopak, aby zásadný problém vnímali ako výzvu začať možno novú životnú etapu. Pri písaní kníh pre ženy vychádzam aj z toho, čo mi o svojich problémoch povedia čitateľky na besedách a autogramiádach. Viem, že najviac ich zaujíma nevera, vzťah s kolegom, vzťah so šéfom či so ženatým mužom... Počúvam návrhy čitateliek pozorne, učím sa z toho, veď píšem pre ne.
Vy ste sa venovali aj tvorbe životopisnej literatúry, ste autorkou encyklopédie o úspešných hokejistoch, teraz píšete romány. Prečo toto rozhodnutie? Prečo prechod k fikcii od faktov?
- Mám obdobie, keď som veľmi zamilovaná do úžasného muža, a keď rada snívam... Tak píšem to, čo ma baví – a mám šťastie, že to ľudí baví aj čítať. Som novinárka, som zameraná všestranne, viem napísať knihu rozhovorov, politickú i športovú knihu, ale aj ľahký román na relax. Každá z tých línií mi veľa dáva, veľa sa pri písaní učím, a cítim, že ma to aj posúva ďalej.
Teraz to už môžete porovnávať. Ktorá poloha vám ako autorke lepšie vyhovuje – tvorba prísne biografických textov, alebo úlet do sveta fantázie, v ktorom si môžete vymýšľať postavy, dej, východiská, finále príbehov? Ktorý svet je pre vás ako autorku ľahší, priechodnejší, v ktorom sa cítite lepšie?
- Momentálne sa cítim najlepšie vo svete ženských románov. Cítim obrovskú spätnú väzbu, je to veľká motivácia. Ale určite sa chcem v budúcnosti venovať opäť aj biografickým knihám hodnotných osobností alebo knihám rozhovorov. Ak to budú čitatelia odo mňa chcieť.
Ako autorka rozhovorov – v časopisoch, resp. knihách (Rozhovory na telo) – ste sa dostali do blízkosti významných osobností Slovenska. Spomeňme trebárs Petra Dvorského, Pavla Demitru, Jozefa Vajdu, Alenu Heribanovú... Pripustili si vás na telo? Obbohatili vás rozhovory s nimi? Zostal vo vás moment, na ktorý nedokážete zabudnúť?
- Tých osobností bolo veľa. Ako novinárka som sa stretla aj so zahraničnými hviezdami typu Hugh Grant, Robert Redford či Ricky Martin... Bolo ich veľa. Peter Dvorský mi krstil moju úplne prvú knižku Rozhovory na telo I. S Alenou Heribanovou som písala jej biografiu Vždy s úsmevom. Pokračovanie Rozhovorov na telo mi uviedli do života Robert Fico s Eduardom Kukanom... Tých zaujímavých stretnutí je veľa, priniesol mi ich môj novinársky život. Nádherné boli stretnutia so športovcami. Pri príprave knihy o slovenských hviezdach v NHL sa mi počas svojej letnej dovolenky na Slovensku venovali tie najväčšie mená nášho súčasného hokeja, čo si nesmierne vážim. Skvelí boli Peter Bondra, Jozef Stümpel, Pavol Demitra. Toho som navštívila v Trenčíne, kde sme pripravovali článok do knihy. Bol veľmi milý, prirodzený, usmievavý, poskytol mi do knihy cenné fotografie z rodinného albumu. Vtedy ešte so svojou Majkou len chodil, neboli manželmi.
Na Slovensku sa dnes termín osobnosti zamieňa za celebrity. Akoby sme si nevedeli vážiť posolstvá, ktoré odovzdávajú kultúru, športu, spoločnosti a zužujeme ich na postavičky plytkých relácií, ktoré odznejú bez stopy v našom vedomí. Akú stopu zanechali ľudia z vašich rozhovorov vo vás?
- Máte pravdu, dnes je akákoľvek televízna blondínka označovaná za osobnosť. Ja si však na spoluprácu vyberám len skutočné osobnosti, hodnotných ľudí, profesionálov. Špúlenie pier z televíznej obrazovky, šepkanie do mikrofónu nazývané spevom alebo prvoplánové vyzliekanie sa pre fotku v novinách je pre mňa rozhodne málo na to, aby som si niekoho vybrala a pozvala do svojich projektov. Veľmi si dávam pozor na to, s kým spolupracujem, rada sa učím od múdrych ľudí, od tých ostatných utekám. V budúcom roku by som chcela pripraviť knihu portrétov slovenských osobností, ktoré ja považujem za hodnotných, lebo dosiahli naozaj veľké úspechy v tom, čo robia, hoci ich nenájdete na titulke každého druhého časopisu. Na Slovensku všeobecne je dnes kríza hodnôt. Nerozumiem, čo sa tu s ľuďmi deje, keď chcú čítať radšej o figúrkach z realityšou, ktoré svojím vzhľadom či správaním môžu byť síce šokujúce, ale ja si myslím, že hodnoty sú niekde inde. Súvisí to aj s ponukou médií - s tým, čím nás denne zaplavujú televízie, noviny, časopisy. Médiá diktujú trendy a množstvo ľudí sa nimi aj naozaj nechá ovplyvniť – jasne som to videla pri mojej práci hovorkyne v politike. Médiá dnes neprinášajú posolstvá, ani sa nesnažia – až na pár výnimiek – obohacovať čitateľa nejakou hodnotou. Médiá dnes robia tvrdý biznis. Politika je biznis, médiá tiež. Existujú vedľa seba systémom „kto z koho“. Kam to môže viesť?
Stoja dnes ľudia vôbec o drobúr literatúru, dobrý televízny seriál? Nemali by spisovatelia dnes viac ako inokedy snažiť sa o to, aby posunuli kultúru o stupienok vyššie? Nie je to ich povinnosť?
- Máte pravdu. Som presvedčená, že spisovatelia, autori kníh by to aj veľmi radi urobili, len nedostávajú priestor na to, aby sa ich myšlienky a vôbec ich práca dostala k čitateľovi. Na Slovensku je veľa šikovných spisovateľov, autorov kníh, no veľa sa toho o nich nevie. Ja mám výhodu v tom, že mám v médiách kontakty, mnohí novinári si všímajú moje knihy a vychádzajú mi v ústrety. Som za to nesmierne vďačná, pretože mnohé moje kolegyne také šťastie nemajú, hoci sú to skvelé autorky.
Pýtam sa na to aj preto, lebo istý čas ste pôsobili v politike. Boli ste hovorkyňou SNS. Majú dnes vôbec politici záujem o to, aby naozaj zušľachtili prostredie, v ktorom pôsobia a ktoré ich svojím spôsobom stvorilo?
- Nuž, bohužiaľ, slovenská politika vyzerá tak, ako vyzerá. Ale nie je ničím výnimočná oproti ostatným profesiám – všade dnes fungujú veci len na princípoch tvrdého biznisu, a ak niečo myslíte úprimne a chcete budovať aj hodnotovú nadstavbu, silnejší prúd súperov vás z toho prostredia vytlačí. Mňa politika naučila veľa o ľuďoch a ich charakteroch, o úrovni práce médií a jednotlivých novinárov, sú to veľmi cenné skúsenosti. Možno sa do tejto oblasti ešte niekedy vrátim, lebo ma politika úžasne baví - šancu na to stále cítim a ponuky mám, ale po piatich rokoch v neustálom pracovnom kolotoči, plnom negatívnych momentov a pod neustálym mediálnym tlakom, som sa rozhodla, že si na chvíľu oddýchnem a budem sa venovať viac súkromiu.
Čo vás pre prácu v politike, respektíve mediálnom manažmente, oslovilo? Spomínate na ten čas rada? Posunul vás?
- Chcela som vidieť prácu novinárov z inej strany. Keďže som pracovala pre mediálne najostreľovanejšiu a účelovo neustále likvidovanú politickú stranu zo strany médií i politických súperov, mám veľké skúsenosti v krízovej komunikácii i krízovom manažmente. Bola to náročná práca, avšak pôsobiť v špičkovej politike sa podarí málokomu, navyše som mohla pracovať v najbližšom tíme pána Slotu, čo znamenalo skupinu milých, príjemných ľudí, dodnes mojich rodinných priateľov. Najdôležitejším momentom pre mňa bola osobnosť pána Slotu. Nikdy predtým som nezažila šéfa, ktorý má čisté srdce, ktorý si váži prácu svojho tímu, ktorý vie svojich ľudí podporiť aj v tých najťažších chvíľach a ktorého slovo stopercentne platí. Vtedy sa aj ľahšie pracuje. Je to perfektný šéf, veľký džentlmen a nesmierne ľudský človek, ktorého mediálna tvár je vytvorená len médiami a je zväčša mimo reality. Má veľké srdce, je pre neho samozrejmosťou pomáhať ľuďom, a to nezmaže ani sto negatívnych vymyslených článkov v akomkoľvek denníku. Z tohto dôvodu som s ním tak dlho pracovala a bolo to veľmi príjemné obdobie. Písať však o politickom zákulisí neplánujem. Ľudia by tomu, čo sa tam deje, zrejme ani neuverili.
Na jednej webovej stránke, ktorá sa venuje súčasným autorom, sa vyznávate, že ste vždy chceli písať. Prečo bol vo vás tento cieľ taký jasný?
- Písanie milujem, lebo mi pripadá nádherné mať príležitosť vytvoriť príbeh... Fascinuje ma, keď si ho niekto prečíta a ešte mu napríklad aj stojím za to, aby mi ku knihe niečo napísal do mailu... Veľmi to prežívam. Vždy, keď v knihe napíšem poslednú bodku, mám veľkú radosť, že sa mi niečo podarilo, no zároveň mám veľkú trému, či príbeh osloví čitateľov. Cítim podporu okolia a svojho vydavateľa, je to naozaj krásna práca. Baví ma od mojich deviatich rokov, keď som napísala prvú básničku... A keď mi v pätnástich rokoch začali vychádzať články v celoštátnych časopisoch, bolo mi jasné, že toto bude môj život.
Myslíte si, že spisovatelia môžu meniť svet?
- Zmeniť svet, to by bola veľká vec. Ale veľkí spisovatelia môžu ovplyvniť ľudí, ich myslenie.
Musíte sa nútiť sadať k počítaču? Kde nachádzate energiu, motív, chuť...?
- Nemusím sa nútiť. Keď mám námet , o ktorom si myslím, že môže byť zaujímavý, komunikujem o ňom s mojimi vydavateľmi, a potom vymýšľam celý príbeh. Keď si ho v hlave skompletizujem, vtedy sadám k počítaču a už len píšem... A jem veľa čokolády... A pijem hektolitre vody... A málo spím... Málo rozprávam, prežívam príbeh, ktorý píšem... Až je kniha hotová.
Kto je vaším prvým kritikom? Dávate čítať svoje knihy niekomu skôr, ako ich odovzdáte vydavateľstvu? Necháte si aj poradiť od toho človeka?
- Samozrejme, zaujíma ma spätná väzba. Radím sa s mojimi vydavateľmi, a keď knihu dopíšem, prvá ju číta moja sestra Sonka a moja kamarátka, manželka môjho bývalého šéfa Ľubka Slotová. Ale hovorím aj s ďalšími kamarátkami, ich názor ma zaujíma. Ak ma presvedčia, že niečo niektorej z kapitol chýba, nechám si poradiť. Ale len od ľudí, ktorých si vážim.
Máte za sebou premiéru na českom knižnom trhu. Českí čitatelia sú nároční. Aké sú ohlasy na knižku Máš, čo si chcel, miláčik?
- Ďakujem za túto otázku. Vydanie moje prvej knihy v zahraničí som očakávala naozaj s takým príjemným napätím a očakávaním, ale aj s obavami, lebo mnohí na Slovensku mi tvrdili, že na českom trhu dieru do sveta neurobími. Aj tak som to však chcela skúsiť – a vyplatilo sa, tento rok mi v Česku vyjdú knihy až dve. Vďaka ockovi mám v sebe polovicu českej krvi, milujem Česko, Prahu, dodnes tam chodíme často a máme tam rodiny. Tým, že som mohla pred pár dňami stáť pred svojimi novými českými čitateľmi a množstvom novinárov v pražskom Paláci kníh, sa mi splnil veľký sen a bol to aj môj darček k narodeninám môjho ocka. Knihu mi krstili Helena Vondráčková s manželom Martinom Michalom, veľkí profesionáli, ktorí majú môj obdiv a stále nemôžem uveriť tomu, že práve oni stáli vedľa mňa pri štarte mojej prvej českej knihy. Prežívam nádherný rok, plnia sa mi všetky sny.
Autor: V.Legerská