mARTIN. No je to úžasné, keď po príchode domov vám otvára manžel / manželka a povie: „To je fajn, že si už doma.“ Alebo keď z detskej izby vybehnú (väčšinou malé) deti a poskakujú s výkrikom: „Ocko! Ocko!“ Či kdesi z kúta bytu pribehne pes a ide sa zajančiť od radosti, že vás opäť vidí.
Domov nie je len rodina, ale aj miesto – krajina a v nej moje mesto či dedina. V tomto ohľade je Turiec úžasný. Keď prídete od Kremnice na kopček k Hornej Štubni, otvorí sa vám obrovská náruč Turca. To isté môžete precítiť prichádzajúc od Kraľovian na kopci pri Ratkove. Dokonca aj od Žiliny, keď vás vypľuje čertov pažerák – úzka dolina s meandrom Váhu – zrazu pocítite úľavu uvidiac otvorený priestor ako teplú dlaň pred Vrútkami.
No príchod do samotného Martina je pre mňa dosť rozpačitý. Tu ma nevíta nič. Tabuľa s názvom Martin je akurát akoby zdvihnutým prstom, že treba znížiť rýchlosť na päťdesiatku. No a potom sú už len benzínky a priemyselné a obchodné objekty pohrúžené samy do seba. Môžete namietnuť, že to je jednoducho súčasný urbanizmus. Dobre, no dediny sú však v tomto smere ďaleko prívetivejšie. Už samotnou svojou podstatou. Keď prichádzam do starorodičovskej viesky, miniem hrdý obecný erb a pozdravím cintorín v stráni na jej okraji, obkolesený lipami a gaštanmi, kde práchnivejú kosti mojich predkov. A keď prebehnem okolo Porubjakovho gazdovského dvora a zbehnem za zákrutu, viem, že už som (aj tu) doma a že som tu vítaný.
Martinom sa však od vstupnej cedule iba vlečiem, vlečiem, kým dôjdem k miestam, kde to žije, a ja vojdem medzi svojich. Kedysi ma vedela potešiť skulptúra - betónové plamene, či čo to bolo, hore na nadjazde od Sučian. No dnes sa mi žiada čosi teplejšie, milšie. Možno teraz budem pripadať niekomu sentimentálny, naivný či až infantilný, no svojho času bol na benzínke pred Vrútkami veľký nafukovací tiger. Mne to pripadalo, že susedné mesto mi pri príchode dobrosrdečne núka hračku...
Moje mesto Martin, to naozaj nevieš niečo spraviť, aby som sa potešil, že do teba vstupujem?
Autor: J. Migon
