scenovali tri české divadlá, postupne bola preložená do desiatich jazykov, vyšla aj v antológiách súčasných českých hier v New Yorku, Buenos Aires a Moskve. SKD Martin ju na Slovensko prináša ako prvé. O Akvabelách sme sa porozprávali s režisérom Rastislavom Ballekom.
Akvabely boli svojho času v Čechách hitom. Čím zaujali vás?
- Dostala sa mi do rúk kniha hier Davida Drábka. Hneď prvá, ktorú som otvoril, boli Akvabely. Už podľa úvodných citátov bolo jasné, že autor má vo svojej komédií veľmi hlbokú filozofickú líniu. Napríklad: „Už dnes sme svedkami masovej otvorenosti prostredníctvom internetu. Ľudské vzťahy sa globalizujú, intimita sa medializuje. Komu v dnešnej dobe prospieva súkromie?“ Každý za seba môžeme povedať, ako sa premenilo naše vnímanie pojmu súkromie. Je to asi najhlbšia zmena, ktorú nám moderný svet priniesol. Často je to neviditeľná zmena, ktorú si ani neuvedomujeme. Naše súkromie už ale nie je také, ako bývalo. Naše súkromie už nie je tým, čím sa zdá byť.
Takže strata súkromia je ten najsilnejší moment Drábkovej hry, ktorý vás zaujal?
- Zaujal ma ako miesto, v ktorom sa spája humor a neobyčajná divadelná imaginácia – bizarná, humorná, s veľmi hlbokou reflexiou. Spojenie týchto vecí je na Drábkovi jedinečné. Hra je typicky česká, českými filmami poučený divák veľmi rýchlo pochopí, že tu autor nadväzuje na isté fenomény českej kultúry - nielen divadelnej. Tradičné mená – pojmy ako Svěrák, Cimrman, Švejk ... aj Akvabely sú navonok veľmi roztopašnou, bizarnou komédiou, ale vo svojej podstate je to neobyčajne múdra filozofická reflexia moderného sveta.
Nestratila hra prekladom a posunom do slovenských reálií na iskrivom českom humore?
- Český jazyk je nemožné prekladať do slovenčiny. Je to jedna z najnešťastnejších úloh, aká sa môže prekladateľovi dostať. Vieme, že pokusy o preklad Haškovho Švejka do slovenčiny sa skončili veľmi zle. Nemôžeme však z pochopiteľných dôvodov v Martine hrať po česky. Urobili sme všetko pre to, aby autorove zámery – aj v oblasti jazyka - našli obdobu v našej skúsenosti.
Pri popise inscenácie sa uvádza, že je to komédia o kríze stredného veku a o strate ideálov. Dá sa spojiť takáto „ťažká“ téma so žánrom komédie či až grotesky?
- Pokiaľ sa tak nestane, nepomáha to ani „ťažkým“ témam, ani groteske. Samy o sebe, bez protiváhy v tom druhom vlastne nie sú zaujímavé. Ani komédia bez filozofickej agendy nebude vtipná, ani náročné témy bez humoru nebudú zrozumiteľné. Nám išlo práve o to spojiť ich – či sa to podarilo, posúdi až divák.
Pre akého diváka je titul určený? Pýtam sa tak trochu cielene – v texte sa bežne používajú expresívne výrazy na dokreslenie doby, v ktorej vládne vulgárnosť. Môže si napríklad stredoškolský učiteľ trúfnuť vziať na túto inscenáciu študentov?
- S týmto je vždy problém. Každý, kto vedie do divadla tlupu adolescentovm sa obáva, že bude narušený ich mravný vývoj práve vtedy, keď sa na javisku ukazuje, kam dospel mravný vývoj tej „dospelej“ spoločnosti. Možno je načase vodiť mládež do divadla práve za zlým príkladom a naučiť ju odolávať, odmietať a protestovať proti takémuto stavu. Stať sa pripraveným a odolným voči cynizmu a skepse moderného sveta. Toto je hra pre diváka, ktorý sa rád baví a popri tom aj rád rozmýšľa. Teda je to hra aj pre mládež.
Čo bolo pri inscenovaní hry pre vás najtvrdším orieškom?
- Nielen pre hercov, ale aj pre mňa bolo ťažké pochopiť, ako neuveriteľne rafinovane autor komponuje témy a mieša humor s poznaním a reflexiou. S čechovovskou ľahkosťou stavia komické figúry do tragických situácií a naopak. Drábek je skúsený divadelník, mimoriadne disponovaný v tom, čo divadelné médium potrebuje – vonkajšie lákadlo, ale aj vnútorný obsah. Je to rafinované a presné. Už Čechov o Ibsenovi so znechutením povedal – preboha, veď v jeho hrách nie je žiadna banalita! Myslel to ako výčitku, lebo banalita je súčasťou nášho života.
V Martine ste kedysi pracovali ako interný režisér a aj neskôr ste tu vytvorili rad zaujímavých inscenácií (naposledy v r. 2008 Cesta životom). Aký bol teda váš pracovný návrat do SKD?
- Ako všetky návraty – sčasti nostalgicko-sentimentálny a sčasti profesionálno-pragmatický. Martinské divadlo si podivuhodne zachováva kontinuitu kvalitného súboru, originálnej dramaturgie a diváckej návštevnosti. Takže práca v SKD nikdy nie je pre žiadneho režiséra márnením času.
Niekde ste sa už vyjadrili, že súčasné slovenské divadlo akoby vegetovalo v pokojnej symbióze s divákom, rezignovalo na svoju funkciu provokatéra, nedupe po diváckom vkuse... Bude táto vaša martinská réžia z rodu tých provokujúcich?
- Dúfam. Veď divák musí zostať prekvapený – či už príjemne alebo nepríjemne. Iný dôvod pre návštevu divadla ani nemá. Sú ľudia, ktorí nemajú radi nepríjemné prekvapenia, ktoré im narušujú mentálne pohodlie. Sú však aj diváci, ktorí na divadle milujú práve to, že ich to tak rozhádže a vzruší, že chvíľu ani nevedia, či sú naštvaní alebo spokojní. Dúfam, že práve toto sa podarí.
VIZITKA
Rastislav Ballek – absolvoval odbor divadelnej réžie na VŠMU v Bratislave. Venoval sa netradičným projektom už na škole, napríklad dramatizáciám marginalizovaných textov slovenskej klasiky (spolu s Martinom Kubranom). Záujem o literárny „chorobopis" národa dal vzniknúť aj sérii významných inscenácií v martinskom divadle (Pustokvet, Atómy Boha, Bez Boha na svete). V r. 1999 – 2001 pôsobil ako interný režisér martinského divadla, neskôr spolupracoval s Divadlom A. Duchnoviča v Prešove, Mestským divadlom v Žiline, Divadlom Aréna v Bratislave, divadlom Rokoko v Prahe, Národným divadlom v Brne a SND Bratislava. Slovenská kritika ho „objavila" a ocenila až roku 2005, keď jeho inscenácia Tiso získala prestížne ocenenie Dosky. Akvabely sú jeho ôsmou réžiou pre SKD Martin.
Autor: M. Kováčiková
