MARTIN. Z hľadiska svojich dejín má ale jednu chybu. Nemá rovnaký vzťah ku všetkým svojim slávnym „deťom“. Je ako macocha, ktorá si obľúbi jedno-dve a tretie odsunie (lebo ho nechce poznať, nemá na to čas a ani chuť) na vedľajšiu koľaj. Literatúra a výtvarné umenie sú fenomény, ktoré chvália mesto (a mesto sa nimi chváli tiež) na každom kroku. A čo iné oblasti života? Veda, ekonomika, finančníctvo, politika, diplomacia, medicína...? Zmapuje niekto známych Martinčanov raz aj na tomto poli?
Nedávno sa o to pokúsil Ivan Kučma. Martinskému publicistovi v zborníku Slovakistika – Jazyk, Literatúra, Kultúra, Informácie 2012 publikovali článok Slovák Vladimír Ladislav Hurban pri vzniku OSN (Vo svetle Archívu Štátneho departmentu USA). Vo svojej práci sa zaoberá Vladimírom Ladislavom Hurbanom, synom známeho Svätozára Hurbana Vajanského, ktorý v čase po zániku medzivojnovej ČSR po roku 1939 stál v USA pri formovaní systému Spojených národov, teda celosvetovej demokratickej platformy na strane Spojencov.
V tom čase to bol človek s významným legionárskym a diplomatickým pozadím, ktorý vedel obratne využívať administratívu Franklina D. Roosvelta na obnovenie a formovanie medzinárodnopolitickej pozície ČSR, ale aj na tlmenie preexponovaného čechoslovakizmu Eduarda Beneša. Svojím podpisom Deklarácie Spojených národov v januári 1942 a nadväzujúcich zmlúv, ako aj účasťou na rokovaniach o založení celosvetovej organizácie v San Franciscu na jar 1945, sa stal ústredným slovenským spoluzakladateľom OSN. V tomto zmysle, ako uvádza I. Kučma, ho do konca jeho misie vo Washingtone v roku 1946 dopĺňali ďalší aktéri z amerického exilu – vyhranene probeneškovsky orientovaný Dr. Ján Papánek, povojnový veľvyslanec ČSR pri OSN, ďalej Dr. Ivan Krno, Dr. Ernest Šturc a iní.
V resumé k svojej práci I. Kučma uvádza, že téma dejín čs. exilu druhej svetovej vojny, podmienená pri svojom spracovaní akademickým výskumom Archívu Štátneho departmentu USA, v SR ani v ČR doposiaľ neprebehla. Vo svojom článku v spomínanom zborníku teda autor prináša úplne nový pohľad na doteraz neznámy slovenský zástoj v zásadných dejinách USA a sveta, a to dokonca cez podiel človeka, ktorý sa narodil v Martine. Pritom v Martine o ňom nič nevieme. Neuvádzajú ho ani novšie biografické i vlastivedné publikácie. „Povedzme v Reprezentačnom biografickom lexikóne Slovenska (Martin: MS, 1999) niet o V. L. Hurbanovi ako o svetovo najznámejšom Martinčanovi – a v medzinárodnom zmysle aj Slovákovi tých čias vôbec – ani zmienky, čím dokonale spochybnil svoju reprezentačnosť,“ uvádza autor a dopĺňa, že podobne sa V. L. Hurbanom nezaoberá ani Lexikón osobností mesta Martin či Biografický lexikón Slovenska, pretože pravdepodobne len nekriticky prevzali ľahko dostupné archívne zdroje – aj s chybami.
„Inde by už takémuto človeku osadili pamätnú tabuľu, nazvali po ňom ulicu alebo usporadúvali medzinárodné vedecké konferencie o celoživotnom diele. V prípade tohto spolutvorcu OSN však hodno s poľutovaním konštatovať, že vo svojom rodnom meste i na Slovensku vôbec sa stretáva s absolútnym nezáujmom,“ uvádza I. Kučma.
Autor článku si uvedomuje, že svojou prácou sa dostal aj do polemického postavenia voči trom publikáciám s témou Jána Papánka (podľa Archívu Štátneho departmentu USA bol v čase pôsobenia V. L. Hurbana v USA len nižším diplomatickým či dokonca len konzulárnym úradníkom), ktoré napísal či zostavil Slavomír Michálek, riaditeľ Historického ústavu SAV. Tento autor medzinárodnopoliticky najprislušnejší archív štátneho departmentu ignoroval a prisúdil Papánkovi podľa Kučmu nepravý kontext, čím zveličil zástoje v skutočnosti údajne podpriemerného diplomata.
„Tvrdenie, že J. Papánek mal spolu s vyslancom Vladimírom Hurbanom hlavný podiel na uznaní exilovej vlády prezidentom USA, je po konfrontácii s dokumentmi Archívu Štátneho departmentu USA v úplnom rozpore s realitou...“ uvádza I. Kučma, ktorý ďalej konštatuje, že pod tlakom tohto archívu vyznievajú niektoré závery doterajších prác historikov komicky. „Aj keď medzičasom stihol vzniknúť okolo J. Papánka na Slovensku celkom slušný kult, archívy Štátneho departmentu USA sa o ňom zmieňujú s nediplomatickou bezohľadnosťou, zväčša ho však ani neregistrujú,“ dodáva I. Kučma v spomínanej práci.
Autor: V.Legerská
