ominácie. Nielen o súťaži sme sa zhovárali so športovkyňou Luciou Klocovou a podnikateľkou Tatianou Nátnou.
Atlétka, reprezentantka Slovenska v behu na stredné trate a rodáčka z Koštian nad Turcom háji farby atletického klubu ZŤS Martin. Behu sa síce venuje od základnej školy, ale profesionálnou športovkyňou je 12 rokov. Za jej najväčší úspech možno považovať ôsme miesto vo finále behu na 1500 metrov na vlaňajších olympijských hrách v Londýne.Spomedzi všetkých Sloveniek, ste boli jedna z troch nominovaných v kategórií Šport. Ako túto nomináciu vnímate?
- Veľmi ma to potešilo. Hlavne preto, že atletika nie je na Slovensku príliš medializovaná, a tak dúfam, že moja nominácia v Slovenke roka tomu aspoň trosku dopomohla.
Nomináciu ste očakávali alebo ste z nej ostali prekvapená?
- Určite prekvapená. Hlavne pre spomínanú slabú medializáciu atletiky ako takej.
Vašu kategóriu nakoniec vyhrala reprezentantka v brokovej streľbe Zuzana Stefečeková. Čo na to hovoríte? Mali ste nejakú favoritku?
- Môžem jej len zagratulovať k ďalšiemu úspechu (smiech). Favoritku som určite nemala, a to v žiadnej kategórií. Projekt Slovenka roka som od začiatku brala skôr ako účinné zmedializovanie úspešných Sloveniek v rôznych kategóriách. Každá z nominovaných má za sebou veľký kus práce, za ktorý je odmenou už samotný úspech v danej oblasti.
Zúčastnili ste sa aj samotného galavečera, kde sa vyhlasovali výsledky?
- Žiaľ, nie. A to z dvoch dôvodov. Keďže mám mesiac pred pôrodom a posledné dni to už nie je také ružové ako tých osem mesiacov (smiech), nechcela som nič riskovať, lebo galavečer bol v Bratislave. No a tiež som sa sľúbila na odovzdávanie cien pre najlepších malých športovcov na Kinderiáde v Liptovskom Mikuláši, čo bolo hneď na druhý deň po vyhlásení Slovenky roka. No prenos som sledovala aspoň v televízií.
Je podľa vás dobre, že sa takáto anketa uskutočňuje?
- Odpovedám neutrálne, tak 50 na 50 (smiech). Každý projekt je na niečo dobrý a na niečo zase nie.
Keďže čakáte bábätko, nechýbajú vám tréningy, preteky a pravidelný pohyb, na ktorý ste bola určite zvyknutá?
- Keďže som behávala ešte donedávna a prestala som najmä pre zvýšenú únavu a otrasy bruška, tak zatiaľ ani tak veľmi nie. Ale preteky a stres okolo nich, to mi určite nechýba (smiech). A na tréningy spolu s kočíkom sa už teším. Bude to zasa zmena a na začiatok dobrý relax aj pre mňa aj pre bábätko.
Ako prežívate toto obdobie čakania na svojho prvého potomka? Ako sa vám zmenil život?
- Som neopísateľne šťastná. Je úžasný pocit, keď vám rastie malý človiečik pod srdcom a dá o seba vedieť každú minútu, že je tam. Teda aspoň u mňa. Zatiaľ sa mi život veľmi nezmenil, akurát sa musím trochu viac obmedzovať v určitých pohyboch a dvíhaní ťažkých vecí. Pobehnúť ešte dokážem a žiadne tehotenské maniere som počas celého tehotenstva nemala. Takže zatiaľ asi ideál. Zmena nastane určite po narodení, ale na to sa už veľmi teším.
Kedy vás priaznivci atletiky opäť uvidia na dráhe?
- Tak to sa nedá povedať. Návrat určite plánujem, otázkou len bude ako veľmi sa mi ten život zmení a ako sa to všetko bude dať spojiť s tréningami, aby všetky strany boli spokojné.
Tatianu Nátnu, konateľku a majiteľku spoločnosti Turčan-auto a Tanja autocaravan, priviedla k prestavbe dodávok na obytné automobily skôr náhoda. Vybudovať firmu, ktorú má dnes, ju stálo veľa úsilia a tvrdej práce. V celej Európe by ste len veľmi ťažko hľadali ďalšiu ženu, ktorá by sa zaoberala a viedla spoločnosť zameranú na autokaravany. Podnikavá Martinčanka sa už 13 rokov snaží o rozvoj karavaningu najmä na Slovensku.Boli ste jednou z troch Sloveniek nominovaných v kategórií Biznis a manažment. Kde vás zastihla správa, že vás vybrali do ankety Slovenka roka?
- Práve som šoférovala, keď mi telefonovali. Najskôr som odmietla, lebo som si myslela, že mi opäť idú ponúkať nejaké služby či produkty. Ale aj keď mi to pani vysvetlila, stále som mala pocit, že na Slovensku je dosť iných výnimočnejších žien, ktoré by si to viac zaslúžili. Veľmi ma však podporili moji synovia, ktorí povedali, že tam musím ísť a nomináciu prijať, lebo je to ocenenie mňa, ako osoby.
Zmenili sa potom tieto vaše pocity a na samotné odovzdávanie cien ste sa aj trošku tešili?
- Až na spoločnom stretnutí v Bratislave, kde sme sa zišli všetky nominantky a navzájom nás predstavili, som zistila, kto je so mnou v kategórií. Pre mňa to bol veľmi významný deň, ktorý ma vyzdvihol ako ženu a cítila som sa poctená. A aj keď som to nevyhrala, je mi cťou, že som bola vôbec nominovaná. Veď zo 130-tisíc slovenských podnikateliek vybrali len mňa.
Keď ste zistili, že vašou súperkou v kategórií je aj riaditeľka centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže a tiež riaditeľka poisťovne Kooperativa, ako ste zhodnotili svoje šance?
- Tak ja som čakala, že vyhrá riaditeľka Kooperativy, lebo ju pozná viac ľudí, čo jej pošlú hlas. Počítala som aj s výhrou riaditeľky centra pre ochranu detičiek, ktorá bola už od vlani veľmi medializovaná. Vedela som, že moje šance sú slabé, ale aj napriek tomu som sa nevzdávala a bola som šťastná za každý hlas, ktorí mi ľudia poslali, za čo im aj touto cestou veľmi pekne ďakujem. Som hrdá, že som sa súťaže mohla vôbec zúčastniť. Ale vyhrala to úžasná mladá žena, ktorá robí veľa pre deti.
Vy ste sa zúčastnili aj samotného galavečera. Aká tam bola atmosféra? Nebolo cítiť medzi konkurentkami trošku závisť či rivalitu?
- Absolútne nie. Všetko bolo veľmi noblesné, prišli sme po červenom koberci ako hviezdy. Dokonca každú z nás upravili a nalíčili profesionálni vizážisti. Po celý čas sa k nám veľmi srdečne a milo správali, takže ste sa cítili ako skutočná dáma a vážená žena. Bolo to krásne a na vysokej úrovni.
Keďže podnikáte s karavanmi a autami, pracujete najmä v mužskom kolektíve. Aj keď som prichádzala, mali ste poradu asi s desiatimi chlapmi. Rešpektujú vás?
- Určite áno. Ja som síce prísna šéfka a veľká perfekcionistka, ale krikom nič nevyriešite. Myslím si, že mojim zamestnancom vychádzam v ústrety v každom smere. Ale ja nepoznám slová nejde to a nedá sa. Všetko ide, len treba chcieť a hľadať riešenia. To isté je v samotnej výrobe s ľuďmi. Ak počujem slová: nejde, nedá sa..., ja sa osobne snažím ukázať zamestnancovi, ako to má urobiť, aby videl, že to ide. Možno práve preto majú rešpekt, čo ma veľmi teší (úsmev).
Vravíte, že sa neštítite chytiť do ruky hocijaký nástroj a ukázať zamestnancom čo a ako. Musíte byť teda manuálne a technicky zdatná. Vy by ste azda zastali hocijakého vášho zamestnanca?
- Viem chytiť do ruky uťahovačku, tmeliť, čaluniť, šiť, už som aj hoblovala hranoly. Bojím sa jedine formátovacej píly a elektriny. Naozaj rozumiem všetkému, čo sa u nás vyrába. Mám to šťastie, že som obklopená veľmi šikovnými a pracovitými zamestnancami, ktorí si svoje pracovné funkcie zastávajú na 100 percent k mojej spokojnosti, aj k spokojnosti všetkých zákazníkov. Aj vďaka tomu sú naše obytné autá vysoko kvalitné a konkurencieschopné nielen na Slovensku, ale aj v celej Európe.
Čo by ste chceli ešte dosiahnuť v budúcnosti? Čo je vašim prianím?
- Strašne by som si priala, aby sa na Slovensku rozrástol karavaning. Lebo Česi sú v tomto pred nami minimálne 10 rokov dopredu. Chcela by som, aby Slováci relaxovali, išli cez víkend napríklad s karavanom do prírody, spoznávať krásy Slovenska a iných krajín. Skrátka, aby rodičia trávili s deťmi čo najviac času. Lebo keď je rodina a priatelia pohromade, to je to najkrajšie v živote a všetko sa dá zvládnuť.
