ať ďalšie obmedzujúce kontroly nezainteresovaných a pre ostatných uhradenie finančných nákladov s tým spojených.
MARTIN. Správu o teroristickom útoku v Bostone som sa dozvedel z rádia, keď som s Klárikou popíjal v pohode kávu a rozoberali sme bežné veci, ktoré deň priniesol. Oboch nás správa zaskočila. Klárika opatrne poznamenala: „U nás by sa takéto niečo hádam nemohlo stať?“ „Nie!“ odpovedal som naoko jednoznačne, no veľmi som o tom nebol presvedčený.
Je pravda, že v Košiciach na jednej z hlavných ulíc pred Silvestrom 2011 vybuchla v smetnom koši po domácky vyrobená bomba naplnená klincami, no tá našťastie nikomu neublížila. Pripomeniem, že aj v Martine pred necelými dvoma rokmi zadunela explózia nástražného výbušného systému. Bolo to v krásne slnečné septembrové popoludnie na rušnej ulici neďaleko centra mesta. Smrteľne zranený vodič sa valil so svojím poškodeným autom ešte niekoľko sto metrov po Jesenského ulici... To však bolo z trochu iného súdka.
K napísaniu tejto glosy ma však podnietila príhoda, keď si mňa pomýlili s teroristom. Nedávno dopoludnia u nás v dome v suteréne som vystrašil malé dievčatko. Bol som si v pivnici vziať nejaké veci a nervózne som za sebou zamykal na chodbe dvere, lebo som sa veľmi ponáhľal, a vtedy sa do suterénu výťahom zviezlo dievčatko. Keď ma tam videlo, ako lomcujem dverami, okamžite skočilo naspäť do kabíny a doteraz som ani nevidel výťah tak rýchlo trieliť hore. Kráčajúc peši po schodoch som počul, ako búcha na dvere bytu a zrejme udiveným rodičom vysvetľuje: „Tam dolu bol taký divný ujo!“ Najskôr ma to pobavilo, lebo mňa sa ešte v živote nikto za vidna nezľakol. Ja s mojím výzorom som veľa razy nemusel ukázať ani preukaz tam, kde od iných ho prísne vyžadovali, taký som bol na prvý pohľad dôveryhodný. A teraz si ma pomýlia s teroristom!
Stále som sa to snažil brať ako zábavnú historku, no postupne sa mi to prestávalo zdať veselé. Veď spomínané dievčatko sa narodilo do doby, keď v podstate nikomu neznámemu nemožno veriť. Alebo žeby som sa mýlil?
Autor: J. Migon
