MARTIN. Bolo to už dávno, ale história si to stále pamätá a pamätať bude. Pred 45 rokmi, presnejšie 23. júna 1968, dosiahli martinskí hádzanári jeden z najväčších klubových úspechov. Na finálovom turnaji v Detve, v konkurencii štyroch tímov, získali dorastenci titul majstra Československa. Celorepublikový triumf bol prvou martinskou lastovičkou v rámci kolektívnych športov.
Začalo to náborom
Cesta k obrovskému úspechu začala v roku 1963, keď vtedajší hráč martinského áčka Ernest Dobiáš utrpel zranenie, ktoré ho na dlhší čas vyradilo zo športu i z práce. Doma však nečinne nesedel. Naopak, rozmýšľal, ako čo naviac priblížiť hádzanú najmladšej generácii.
„Obišiel martinské základné školy a hneď na prvý raz získal pre hádzanú viac ako štyridsať žiakov piateho až siedmeho ročníka. Bol som medzi nimi i ja. Keďže to bolo tesne pred koncom školského roka, prázdniny boli plné tréningu, ale veľmi nás to netrápilo,“ spomína Ondrej Potančok, ktorý si našiel miesto v bráne.
Na jeseň sa potom chlapci, aj keď ich už bolo menej ako na začiatku, rozdelili do dvoch družstiev a začali hrať súťaž medzi školami. Išlo im to tak dobre, že čoskoro už pôsobili v krajskej súťaži, ktorú vyhrali bez prehry a postúpili tak do dorasteneckej ligy. V tomto družstve už svoje kvality naznačovali hráči, ktorí vytvorili základ nového družstva dorastu. Boli v ňom Jozef Jesenský, Ivan Búchala, Ladislav Chropovský, Vladimír Kušnier, Dušan Labuda, Marian Hritz, Ondrej Potančok, Jozef Bugeľ, Milan Bereš a ďalší. Káder bol neskôr doplnený o ďalšie talenty ako Pavol Benko, Ladislav Bíro, Ján Zajac.
„Vytvorili sme silný kolektív i výbornú partiu, ktorá si rozumela nielen na ihrisku, ale aj mimo neho. Hádzaná pre nás všetkých veľa znamenala,“ povedal Ondrej Potančok.
Prvý pokus ešte nevyšiel
Zverenci trénera Milana Turčana sa v dorasteneckej lige rýchlo adaptovali a patrili k najlepším celkom. Na ich štíte ostali také hádzanárske bašty ako Prešov (majster ČSSR z roku 1967), Trnava a Michalovce. Víťazstvo v slovenskej časti súťaže Martinčanov katapultovalo do finálového turnaja, ktorý sa odohral v Karvinej. V ňom Martinčania vybojovali striebro, ale k zlatu mali už vtedy veľmi blízko.
„V rozhodujúcom zápase s Bohemiansom Praha nám stačila na titul aj remíza. Za stavu 11:10 pre nášho súpera, dve a pol minúty pred koncom, sa v trháku ocitol Jozef Jesenský, ktorý od polovice ihriska išiel sám na brankára. Bola to jasná gólová situácia, ktorú však nepochopiteľne zastavil rozhodca Köning. Jednoducho, odpískal koniec zápasu,“ ešte aj po toľkých rokoch krúti hlavou Ondrej Potančok.
Odveta ako sa patrí
Martinčania s najmladším kádrom na turnaji cítili krivdu, ale zatrpknutí neostali. Hneď v nasledujúcom roku si všetko vynahradili. Svojich súperov zdolali rozdielom triedy.
„V Detve sme vo finálovom turnaji postupne vyhrali nad Bohemiansom Praha 16:9, Třemošnou 15:8 a nad Zubřím 21:5. Titul majstra Československa nám už nikto nemohol vziať,“ s radosťou spomína na nezabudnuteľný úspech Ondrej Potančok.
O tom, že to nebola žiadna náhoda, svedčí skutočnosť, že veľa chlapcov z vtedajšieho dorasteneckého mužstva - Jesenský, Bíro, Zajac, Chropovský, Kušnier, Labuda - ešte dlhé roky tvorili základ mužského tímu, ktorého forma gradovala v roku 1977, keď sa Martinčania prebojovali aj do štvrťfinále Pohára víťaza pohárov. Po dvoch víťazstvách nad Linzom a Haagom ich zastavil až Železničar Niš. Naši vtedy doma vyhrali 19:13, ale v odvete podľahli 17:30.
„Tento príbeh je dôkazom toho, že hádzaná má v Martine dlhodobo úspešnú tradíciu, čoho pokračovaním je aj postup súčasnej generácie hádzanárov do slovenskej extraligy,“ zdôraznil na záver Ondrej Potančok.
