ko s knihami, len veľmi...“
Zvyšok výroku zakrývala skriňa. Chýbajúca časť myšlienky však tak trápila jej zvedavosť, že si dala tú námahu a vyložila z nej všetky ťažké fascikle a písomnosti. Skriňu odtiahli a ona sa dozvedela zvyšok pravdy: „...malý počet niečo znamená, zvyšok sa stráca v množstve.“ A to nemala robiť. Voltairov výrok ju zasiahol! Začala ju zhrýzať otázka, do ktorej skupiny ľudí patrí ona.
Nuž, či si to chceme, alebo nechceme priznať, starý Voltaire mal pravdu – len niektorí ľudia sú naozajstní. Čo to znamená? Títo naozajstní ľudia dokážu vystúpiť z rámca správania sa bežného slušného človeka (do ktorého patrí prevažná väčšina z nás) a pomôcť druhému vtedy, keď jeho problém už priľahla všeobecná ľahostajnosť alebo rezignácia okolia. Kedysi dávno spievala Marta Kubišová nádhernú pieseň Ring-o-ding, v ktorej sú títo ľudia nazvaní ako zvonkoví: „Přichází i mezi nás, i mezi námi jsou, na první pohled je nepoznáš, když po ulici jdou, zazvoní, když přijde čas, kde by mlčky stál každý z nás.“
Niekoľkých takých poznám aj osobne a veľmi si ich vážim. Naozaj chodia pomedzi nás. Občas ma zaškrie, že nedokážem byť taký istý, no tieto myšlienky radšej rýchlo pricapnem mokrou handrou. Oni sa totiž vedia prejaviť nielen v extrémnych situáciách, ale aj v takých obyčajnejších. Sú to ľudia, o ktorých sa písalo, alebo sa aj teraz píše. Verím, že mi nebudú mať za zlé, keď sa spoznajú, že som ich uviedol ako príklad.
On je verejným činiteľom. Je všestranný a napriek svojmu veku aj nesmierne aktívny. Podľa mňa je to filantrop a je mi na ňom sympatické, že je otcom štyroch detí. Titul Zvonkového som mu okrem iného nakoniec definitívne udelil za takú banálnosť. Jeho priateľ organizoval verejné podujatie pre dôchodcov v záhrade istej inštitúcie. Tráva bola vysoká a narýchlo ju pokosiť nemal kto. Zvonkový priniesol z domu svoju kosačku a pokosil to tam bez ohľadu na svoje postavenie a na fakt, že takúto prácu robia bežne aktivační pracovníci. Urobil to pre priateľa len tak, za pivo, lebo bolo treba.
Ona sa stala u mňa Zvonkovou v súvislosti so svojím synom. Keď zistila, že zdravotný stav jej dieťaťa si vyžaduje nákladnú liečbu v zahraničí, nemala zábrany obracať sa a burcovať tých najvyšších predstaviteľov v našej krajine, čo vtedy ešte nebolo také celkom obvyklé. Aj jej pričinením sa možno vtedy pomohlo i ďalším deťom...
Ale ani s nami ostatnými to nie je až také beznádejné. Na vlastnosti byť naozajstným – zvonkovým je sympatické to, že sa môže prejaviť u každého z nás, v príhodnej chvíli.
Autor: Ján Migon
