Dva roky ste žili a pracovali vysoko v horách na Chate pod Chlebom. Prečo ste sa rozhodli pre takýto trošku samotársky život?
- Odmalička sme s rodičmi chodievali do prírody na výlety, na hríby alebo len tak opekať. Kopce a skaly ma začali lákať, keď som ako stredoškolák pozoroval horolezcov na Beckovskom brale a hneď som to musel vyskúšať. A vtedy som začal snívať o "romantickej" práci na horách. Keď som uvidel inzerát o voľnom mieste brigádnika na Chate pod Chlebom, neváhal som a vtedajšiu prácu a celý život som hodil za hlavu a išiel si za snom. Lenže, nemal som žiadnu prax, najskôr ma nechceli zobrať ani na víkend na skúšku. Navrhol som, že prídem aj bez nároku na odmenu. Chatárka sa toho chytila, skúška dopadla dobre a ja som ostal dva roky.
A čo ste tam vlastne celé dni robili?
- Každý deň som pred siedmou vstal, cez zimu zakúril v peci, odhádzal nový sneh pred chatou, potom som hosťom spravil raňajky, keď odišli, poupratoval celú chatu a začal som variť jedlo pre turistov. Popritom som mal na starosti chod chaty, rôzne opravy či rúbanie dreva, opäť varenie večere, aj čapovanie za barom. O desiatej večer som kuchyňu i bar zavrel a bol som voľný. Vtedy som išiel buď do postele ku knižke, alebo si prisadol k hosťom a rozprával im historky zo života na chate.
Jedinou vernou spoločníčkou bola vaša fenka Toša. Bolo vám niekedy smutno za civilizáciou a ľuďmi "tam dole"?
- Keď mi do života vstúpila Toša, už bolo veselšie, ale aj o starosť viac. Ale aj bez nej som to zvládal statočne. Človek to musí chcieť robiť, mať zrovnané veci v hlave a hlavne mať takúto prácu v krvi, chcieť ju robiť. Za civilizáciou mi nebolo smutno vôbec a ľuďmi tiež veľmi nie, lebo ma často navštevovali kamaráti z minulosti, alebo takí, ktorých som tu spoznal a k horám majú blízko. Keď som mal všetkého dosť, tak sme si náladu po večeroch napravili pri horci a tých historkách (smiech).
Tak prezraďte aj našim čitateľom nejakú zo zaujímavých príhod...
- Veľa zábavy som si užil s kamarátmi, keď sme sa napríklad v zime kúpali v protipožiarnej nádrži, kde sme si museli najskôr prerúbať dieru v ľade, alebo keď sa na horskej chate turista spýtal, prečo nemá pri posteli uterák a prečo nie je na izbe televízor. Najviac som sa zabavil, keď si pani ovešaná zlatom vypýtala latte kávu a ja som dovtedy ani nevedel, že nejaké latte vôbec existuje. Krásne tiež bolo pozorovať medvedicu, ako sa pásla na tráve a jej dve malé medvieďatká sa vedľa klbčili. Raz sme však v jedálni hrali karty a zatiaľ nám medveď zožral pol plechu štrúdle. Na to nás upozornili až prichádzajúci turisti, čo ho videli odchádzať otvorenými dverami na kuchyni. Tá štrúdľa bola asi fakt dobrá (smiech).
Čo vás život v horách naučil, čo vám to dalo okrem spomínaných nezabudnuteľných zážitkov?
- Život v horách ma naučil, že človek zvládne oveľa viac, ako si myslí -, či už po psychickej alebo fyzickej stránke. Treba len zatnúť zuby a nič nie je nemožné. A utvrdil ma, že životná cesta, ktorú som si vybral, vie byť tvrdá, ale zato krásna. Byť a žiť v horách ma napĺňa dobrým pocitom a dodáva mi pokoj v duši.
A je niečo, čo vám pobyt hore naopak vzal? Predpokladám, že priateľku ste asi v tom dobe nemali. To by bolo náročné, nie?
- Priateľku som si našiel na chate a keď som na noc nemal žiadnych ľudí, zbehol som za ňou dole do doliny a ešte v noci sa od nej vrátil, aby som ráno mohol pokračovať v práci. Alebo ma cez víkendy chodila navštevovať a pomáhať. Bolo to ťažšie, ale dalo sa takto fungovať, aj keď s menšími problémami. Paradoxom je, že až keď som na chate prestal pracovať úplne, tak to po čase skončilo. Život ide ďalej, veci beriem tak, že sa stať mali a na mňa ešte čaká moje druhé krídlo. To pravé.
Mimochodom, akí sú turisti? Vedia si našu prírodu vážiť alebo nechávali po sebe aj neporiadok a odpadky?
- Väčšina turistov má k prírode dobrý vzťah a váži si ju, ale našli sa aj takí, ktorí boli doslova mimo a do hôr nepatrili. Pre nich pobyt v prírode znamenal vyviezť sa z Vrátnej doliny lanovkou, zjesť si svoju desiatu a odpad nechať na chate či v jej okolí. Väčšina turistov sa však našťastie prišla kochať prírodou, alebo niektorí len tak kvôli jedlu, ktoré si za tie roky, čo má chatu na starosti chatárka Janka s Drahošom, získalo dobré meno. Bola radosť, keď ľudia doniesli prázdne taniere a pochválili jedlo.
Viem o vás, že ste vášnivý športovec a chodievate na rôzne preteky. Trénovali ste aj počas pobytu na Chlebe? Lebo podmienky tam na šport určite sú...
- Vášnivý skialpinista a horský bežecsa zo mňa stal, až keď som zachránil Tošu pred útulkom. Je to doslova motorový pes a dobrá trénerka. Každodenný cieľ je dobre ju vybehať. Predtým som skôr liezol po skalkách a chodil po turistikách, ako mladší som hrával hokej. V okolí chaty sú podmienky na tréning vynikajúce, terény, prevýšenia, nadmorská výška... Je to raj pre skialpinistov a bežcov. Ja som si našiel čas väčšinou ráno pred prácou, alebo keď prišli chatári a zobrali to za mňa. Práca na Chlebe je o chate a kuchyni a nie o okolitých kopcoch a romantike na horách. Keď si však vieš vyhradiť čas, tak sa to dá.
Na akých pretekov sa plánujete zúčastniť najbližšie? Pokojne sa pochváľte s tými, ktoré ste už vyhrali.
- Toto leto sa s bývalým kolegom chystáme prebehnúť najťažšie ultra trail preteky na Slovensku, čo je 100 kilometrov po hrebeni Nízkych Tatier. Samozrejme, nedá sa to celé bežať, ale chceme sa dostať do cieľa, aj keby sme sa tam mali doplaziť. Okrem toho ma čakajú ešte ďalšie behy do vrchu v slovenských horách. A čo sa mojich úspechov týka, tak to boli nejaké tie pódiové umiestnenia na pásoch v amatérskych kategóriách. Tento rok sa však chystám zabojovať medzi profíkmi v slovenskom a stredoeurópskom pohári v skialpinizme. Doteraz si najviac cením prvé miesto v štafetových pretekoch s mojim dobrým kamarátom. Čakali sme na to tri roky. Spomeniem ešte umiestnenia na domácich pretekoch na Chlebe, ktoré organizujeme s kamarátmi z nášho skialp klubu.
Teraz pracujete v predajni so športovými odevmi a potrebami, čo je úplne iná práca a v absolútne odlišnom prostredí. No predsa len, skúste to porovnať. Neťahá vás to občas späť na Chatu pod Chlebom?
- V prvom rade je to stálepráca s ľuďmi, nájdu sa dobrí aj zlí, či už hore alebo tu dole. Nevýhodu oproti chate však nevidím. Venujeme sa predaju skialpinistického vybavenia, takže sa cítim ako dieťa, čo robí v obľúbenom hračkárstve. Mám neporovnateľne viac času na koníčky, tréning, dobrých kolegov a skvelých vedúcich. Krivé slovo nemôžem povedať ani na chatárov z Chaty pod Chlebom, doteraz tam často chodievam. Vždy to bola moja najobľúbenejšia a najkrajšia chata, a tak to už aj ostane. Ale teraz som spokojný s tým, čo robím a chatárčiť sa už nechystám.
Ako vás tak počúvam, tak v tých horách, asi trávite každú voľnú chvíľu, však?
- Horysú moje ihriskoa keď nerobím v obchode, tak behám po okolitých kopcoch, či už v zime na lyžiach, alebo v lete v teniskách. Domov chodím väčšinou len spávať. Vychutnávam si, že mám šancu žiť v tomto nádhernom kraji, našiel som to, čo som hľadal. To by si mali uvedomiť aj rodičia, čo im a ich deťom okolitá príroda ponúka, že zmysel života nie je v detskom kútiku v nákupnom centre. Deti treba viac viesť k prírode, lebo možno nie všetky v budúcnosti zistia tak ako ja, že hory sú posledné útočiská pred civilizáciou.
