MARTIN. Neraz sa vraciame k významným osobnostiam slovenskej národnej minulosti – raz pre poučenie, inokedy len tak, kvôli spomienke, aby sme si utvrdili spolupatričnosť s ľuďmi vysokých vzdelanostných a morálnych kvalít. Čo, napríklad, primälo slovenského sochára Fraňa Štefunku k tomu, že podstatnú časť svojho času venoval práve téme národných buditeľov?
V roku 1969 majster Štefunko takto zaspomínal:
„...Možno to bola atmosféra Martina tridsiatych rokov. Prišiel som tam a s mnohými poprednými pracovníkmi slovenskej kultúry som sa osobne stretával – so Škultétym, Krčmérym, Ondrejovom, Benkom... Prítomnosť dopĺňala slávna minulosť mesta. A človeku sa chcelo čímsi prezentovať, uctiť si pamiatku národovcov a aj posilniť v ľuďoch pocit národnej istoty...“
Jeden zo zakladateľov moderného slovenského sochárstva – Fraňo Štefunko – sa narodil pred 110 rokmi – 4. augusta 1903 - vo Vlčkovciach pri Trnave; v roku 1932 prišiel do Martina, kde žil a tvoril až do svojej smrti 6. apríla 1974, teda plných 42 rokov. Umelec si predsavzal obrátiť sa do našej histórie, zobraziť veľké postavy slovenských dejín a iba okrajovo – možno tak nazvať diela dokonalých kvalít ? – sa venoval komornej plastike. Nepodľahol módnym smerom, zostal svojským, slovenským, národným...
Možno málokto vie, že pre výtvarné umenie objavilo Fraňa Štefunka divadlo; v rodisku ho nielen hrával, ale aj maľoval preň kulisy, čo si nemohli všimnúť pedagógovia. V Prahe (tu študoval od roku 1925 na Umelecko-priemyselnej škole), ďalej patrilo k jeho láskam divadlo, zoznámil sa s bábkarom Josefom Skupom a i neskôr v Martine rezal pre neho bábky.
„..Ako spolupracovník Matice slovenskej dostáva aj výzvu, krátko po príchode do Martina, stvárniť bustu Jozefa Škultétyho, čím sa začína portrétna tvorba tak dominujúca v jeho diele. Spodobuje najmä literárne postavy blízke Matici a Martinu a ich stvárňovaniu sa venoval celý ďalší plodný život, hľadajúc pre každú figuráciu nielen realitnú podobu, lež aj psychický ponor a kreatívny výklad... (KVČ, Slovenské národné noviny, 18/2003).
A tak jeho podpis nájdeme pod sochárskymi portrétmi Štefana Moysesa, Karola Kuzmányho, Viliama Paulínyho-Tótha, Andreja Sládkoviča, Jána Kalinčiaka, Andreja Kmeťa, Martina Kukučína, Pavla Országha-Hviezdoslava, Martina Benku, Ľuda Ondrejova a ďalšími.
Začas pracoval i ako konzervátor v Slovenskom národnom múzeu v Martine, písal články o výtvarnom umení i múzejníctve do Živeny, Národných novín a Elánu, pričinil sa o grafickú úpravu matičných vydaní, dokonca aj ako ilustrátor niektorých kníh tohto vydavateľstva.
Každého obyvateľa i návštevníka Martina oslovuje súsošie Jánošík a jeho družina(inšpirovaná tiež Bottovým spevom), pomník Turčianskych dobrovoľníkov,Sládkovičovou poéziou inšpirovanýpár sôch pred Národným domom - Pieseň lúk a Pieseň hôr, socha Andreja Kmeťa, Deti z keramiky na Mudroňovej ulici, v Záturčí busta Janka Kalinčiaka a podobne. Na Národnom cintoríne pripomínajú významné osobnosti pomníky stvárnené majstrom Štefunkom: medzi nimi Jozefa Škultétyho, Martina Benku, Ivana Thurzu, Františka Hečku, Janka Jesenského...
Významným odborom Štefunkovej tvorby bolo aj medailérstvo. I tu sa vyznačoval decentnosťou a disciplinovanosťou podania. Nemožno obísť ani jeho pedagogickú činnosť na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a prácu v Matici slovenskej. Fraňo Štefunko bol človek vzácneho charakteru. Mal rád svoju prácu, neznášal nespravodlivosť a byrokraciu. A hlavne vedel, pre čo a pre koho tvorí...
Autor: Pavol M. Kubiš
