Spomeniete si ešte na svoj premiérový kontakt s hokejom?
- Bol som prvák na základnej školy a môj spolužiak Dušan Krajči už na hokej chodil. Dohodli sme sa, že na martinský zimák pôjdeme spolu, a tak všetko začalo.
Hokejovú kariéru ste začínali ako útočník. Kedy došlo k prerodu na obrancu?
- Už v žiackych kategóriách ma niekedy tréneri presunuli do defenzívy. Definitívny zlom nastal až počas mojej vojenčiny v Trenčíne. Kormidelník František Hossa ma dal do obrany a odvtedy som tam už zakotvil.
Dukla bola vtedy baštou československého hokeja a hral sa posledný ročník federálnej ligy. Ako spomínate na toto obdobie?
- V mužstve bola obrovská konkurencia. Len sa dostať na súpisku s hráčmi ako Paľo Demitra, Jožo Daňo, Braňo Jánoš, Ľubo Sekeráš, Miro Šatan, Žigo Pálffy, Stano Medřík, Roman Kontšek, Peťo Bartoš či Jaro Török, sa veľmi cenilo. Bolo sa od koho učiť.
V prvom ročníku slovenskej extraligy ste s Martinom vybojovali bronzové medaily a naštartovali éru, na ktorú sa u nás dodnes spomína...
- Naozaj to bolo veľmi pekné obdobie. Zo začiatku som sa ešte zžíval so seniorským hokejom a zvykal si na post obrancu. Keď k mužstvu prišiel František Hossa, dal mi viac priestoru a to sa podpísalo aj pod moje zlepšené výkony.
Fanúšikovia si dodnes pamätajú obrannú dvojicu Babka – Kamišnikov. Čo sa dá povedať na adresu tohto ruského legionára?
- Do mužstva priniesol potrebný dôraz, ale mal tiež výborný prehľad a kvalitnú rozohrávku. Musím povedať, že som sa pri ňom vytiahol. Nesmiem však zabudnúť ani na Petra Krecháča, s ktorým sa mi v tom čase takisto hralo veľmi dobre.
Na ľade ste v drese Martina boli aj v marci 1996 počas pamätného duelu semifinálovej série proti Trenčínu. Viete ešte kto v 109. min rozjasal preplnený štadión na Podháji?
- Samozrejme. Jaro Török sa svojim typickým spôsobom dostal do dobrej pozície a strelu švihom rozhodol o našom víťazstve. Ešte neskromne dodám, že prihrávku dostal odo mňa, keď sa mi ho podarilo nájsť krížnym pasom cez stredné pásmom.
Čo bolo základom vtedajších úspechov martinského celku?
- Hokejom sme všetci žili nielen počas zápasov ale i dlho po nich. Pamätám si, že po každej štvrtine išlo celé mužstvo na chatu, kde sa detailne rozoberali všetky možné situácie a samozrejme utužovala partia. Nik sa na nič nehral a starší chalani ako Miro Kľuch alebo brankár Jaro Brňo vedeli dať aj v ťažkých chvíľach kolektív dokopy absolútne prirodzeným a nenásilným spôsobom. Boli to super časy.
V roku 1997 prišla ponuka z Košíc a vy ste sa sťahovali na východ republiky. Ako hodnotíte tento krok?
- Po hokejovej stránke sa tento prestup inakšie ako posun vpred hodnotiť nedá. Klub navyše za mňa dostal veľmi slušné odstupné, a tak sa mi aspoň čiastočne podarilo vrátiť to, čo do mňa dovtedy investoval.
POKRAČOVANIE O TÝŽDEŇ
