„Každý, kto má skutočné vedomosti o činnosti útulku a o mojom dobrom vzťahu ku zvieratám sa nad medializovanou situáciou a jej dôsledkami ale nesmeje, skôr zalamuje rukami,“ povedal na margo pretriasania útulku v televízii, rôznych fórach či v martinskom parlamente.
„Jav, keď niekto vyjadruje o veciach, ktorý nerozumie a nemá v nich prehľad, sa nazýva táranie. Jav, kedy niekto takýto vnucuje svoje táraniny skúseným profesionálom, sa nazýva drzosťou. Jav, kedy odmietnutie táranín je bez súhlasu zaznamenané na skrytú kameru, vzápätí účelovo spracované, dezinterpretované, účelovo povytŕhané z kontextu, sa nazýva úbohosťou,“ komentuje súvislosti a dôsledky videofilmu V. Hatara.
Nám doručil do redakcie obsiahly materiál, v ktorom sa venuje nielen spomínanému filmu, ale aj profilu tzv. ochrancov prírody, ktorí svojimi naivnými, utopistickými, pomýlenými a zjednodušenými predstavami o riešení problematiky téme ochrany zvierat podľa neho škodia.
„U nich je pes až na druhom mieste, keďže na prvom sú samotné ich pekné predstavy a idey. Ich tlaku je veľmi ťažké odolávať, lebo sú ozbrojení jedným jediným – neoblomnou vierou v psie nebo a raj pre nich tu na zemi. Neuskutočniteľné!“ uvádza sa v materiáli. Na margo filmu V. Hatara spomína, že vznikol za vskutku zaujímavých okolností.
„Prišla za mnou pani Č., ktorá sa predstavila ako študentka veteriny v zahraničí. Očakával som, že bude preto zorientovaná v problematike. Opak bol pravdou. Ako sa ukázalo, o chove psov na Slovensku, o počte narodeným mláďat, o reálnych možnostiach riešenia nepreukázala žiadne vedomosti. O desiatkach tisícok každoročne utopených nechcených mláďat nevedela vôbec nič a vôbec ju to nezaskočilo. Ona predsa mala iný cieľ: poukázať na patologický profil tých, ktorí dajú uspať a utratiť mláďatá bezbolestne u veterinárneho lekára. Vyjadrila odpor k takýmto eutanáziam. Logické argumenty odmietala, z vyše polhodinovej diskusie neporozumela vôbec ničomu z toho pozitívneho, čo martinský útulok vykonal (vysoká návratnosť psov ich majiteľom, vysoký počet kastrácií, zníženie prírastkov nechcených mláďat, poriadok v meste). Zanedlho sa ukázalo, že celý rozhovor so mnou potajomky nahrávala jej priateľka a zostrihaný ho sprostredkovali komerčnej televízii. Vyšiel som z neho ako cynik a tyran zvierat. Mladá klamárka okrem iného napríklad uviedla, že v útulku sme mali iba troch psov. Pritom povedané jej bolo, že máme troch psov na darovanie a na vlastné oči videla dvanásť psov nasnímaných aj kamerou. Vedela, že takmer všetkých psov po odchyte vrátime majiteľom, lebo máme dobrý informačný systém a že útulok je poloprázdny práve preto – to zatajila. Keďže nič nenašla, v záujme svojho predpojatého cieľa poprekrúcala aj zistené pozitíva,“ spomína si na návštevu „štábu“ filmárov správca útulku.
Rozhovor so „študentkou“ medicíny chcel správca orientovať aj na kvalitu výučby a možnosti veterinárnych škôl. Z toho, že študenti mali v útulku možnosť uľahčiť si štúdium anatómie pitvami uhynutých psov, že mali možnosť získať zručnosť pre chirurgické zákroky – kastrácie urobila kauzu týrania zvierat a experimentovanie.
„Nuž, pitva týraním a ani experimentom nie je, kastrácia v narkóze taktiež nie – našim ochrancom sa však pozdáva vymyslená šibnutá domnienka, že pitvou zviera trpí či je zneuctené, alebo že výučba kastrácie prebieha bez narkózy. Aby bolo jasné, pitvy zvierat ani názorná výučba kastrácii nie sú legislatívou zakázané, ba ani v útulkoch nie,“ komentuje niektoré „fakty“ filmu V. Hatara.
„Nekorektná je aj televízia, ktorá takúto reportáž spracuje a odvysiela, a to s podtitulom Odhalenia, o ktorých všetci vedia, no niekto o nich nechce hovoriť nahlas. Čo ľudia vedia o martinskom útulku!! Vedia iba to, čo im podsúvajú laickí a nenávistní ochrancovia zvierat prostredníctvom svojich webových stránok. Teda nie skutočnosť, ale zveličené domnienky, výmysly, kamufláže. Mimochodom, pred štrnástimi rokmi vzniklo v Martine v spolupráci so Slobodou zvierat školiace stredisko nielen pre študentov, ale aj praktických lekárov na získanie zručnosti pri kastrácii, aby sa prestali rodiť nechcené mláďatá. Urobiť z tejto myšlienky odstrašujúci príklad, nazvať to týraním, to dokáže len niekto s mysľou zatemnenou nenávisťou,“ dodáva V. Hatara.
Pani Č. podľa správcu prehliadla pozitíva útulku, no podarilo sa jej zveličiť a zdiskreditovať situáciu v ňom. Uverila jej rovnako naladená či vedomostne rovnako obmedzená skupina ľudí. „Uverili však aj slušné a nevinné deťúrence s dobrým vzťahom ku zvieratám, ktoré netušia, že môžu byť obeťou kampane zo strany dospelých, uverili internetoví notorici, ktorí klikaním chcú pohnúť svetom. Vyklikali si aj petíciu proti týraniu zvierat v útulku. Jej autori nemajú v rukách žiadne skutočné a hodnoverné dôkazy o krutosti. Napriek tomu petičnú akciu nazvali: Koniec utrpeniu zvierat v martinskom útulku. Podľa trestného zákonníka je to ohováraním so sadzbou, keďže ide o verejné ohováranie – do päť rokov za mrežami,“ komentuje následné udalosti V. Hatara, ktorého rozhorčilo aj to, že rovnakého činu sa dopustil poslanec mestského zastupiteľstva, keď na verejnom rokovaní a pred kamerami uviedol nepravdivý údaj, že petíciu podpísalo tritisíc Martinčanov.
„V tom čase ju podpísalo 258 občanov Martina, ostatní boli z iných miest, tretina zo zahraničia. Pán poslanec svoje vystúpenie ospravedlňuje, že išlo o požiadavku občanov, z ktorých, ako sa ukázalo, drvivá väčšina nie je z Martina, dokonca ani nie plnoletá a navyše išlo o uzavretú skupinu na sociálnej sieti. Mienku koho pán poslanec prezentoval?“ pýta sa V. Hatara s dovetkom, či mu prezumpcia neviny nehovorí nič. „Za mnou neprišiel, veci si nenechal vysvetliť, zozbieral jednostranné informácie. To je pre mňa zážitok a sklamanie na celý život.“
Na margo svojej obhajoby V. Hatara ďalej uvádza, že všetky útulky na Slovensku by sa tešili, keby ich súčasťou bola dobre vybavená veterinárna ambulancia s množstvom úkonov zadarmo. „Úplne všetky útulky by výskali od radosti, keby sa dopočuli, že im príde veterinár bez nároku na odmenu vykastrovať komplet celý útulok a ešte pritom naučiť kastrovať aj iných veterinárov. Iba v Martine sa toto všetko – podľa ochrancov a ich priaznivcov – nazýva týraním a experimentom. Ani pani Č. a ani ľudia z televízie zrejme nečítali vyhlášku 123 z roku 2008, ktorá testovanie a najmä kastrácie zvierat v útulkoch odporúča. Všetky aktivity, ktoré videofilm kritizoval, sú teda povolené,“ uvádza V. Hatara okrem iného v obsiahlom materiáli, ktorý zverejnil aj na svojom blogu.
Autor: V.Legerská
