MARTIN. Sledovali poriadok z konského sedla. Minulý týždeň sa Martinom preháňala jazdná polícia, ktorá dozerala na poriadok v meste. Milo prekvapení Martinčania si išli oči vyočiť a netypických policajtov si s úsmevom na tvári fotili. Poniektorí, hlavne deti, si koňa prišli aj pohladiť.
„Prvý raz vidím takýchto policajtov a som prekvapená. Je to super, páčia sa mi. Mali by sa viac pohybovať po takých miestach, kde ľudia robia neporiadok,“ vyslovila sa Martinčanka Margita Hogová. Aj jedenásťročnému Jakubovi Boďovi sa kone veľmi páčili.
„Páčia sa mi aj takíto policajti, ale povoziť by som sa bál. Ale policajti na autách sú aj tak krajší,“ úprimne zhodnotil Jakub.
Zvládnu hocijaký terén
Martinským mužom zákona jeden deň vypomáhali dvaja členovia jazdnej polície z Bratislavy. Hliadkovali v chatových a záhradkárskych oblastiach, ale aj v oddychových zónach mesta. Obyčajne tiež dozerajú na futbalových zápasoch, festivaloch alebo sa zúčastňujú na pátracích akciách a zabezpečujú ochranu štátnej hranice.
„Ide o úzke uličky, kopce či lesy, ktoré nie sú pre našich peších alebo motorizovaných policajtov dobre prístupné. Pre jazdnú políciu je to však vhodný terén,“ informovala Ľudmila Húsková z Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Martine o prizvaní jazdnej polície na výpomoc do Martina.
Starostlivosť o koňa musí byť
Policajt Henrich Richter so slovenským teplokrvníkom Barónom a jeho kolegyňa Monika Viková s Brunom sa tak na jeden deň stali v Martine doslova atrakciou. Na obdivné pohľady, veselé zamávania či požiadavky na odfotenie si už obaja zvykli.
„Policajt na koni vzbudzuje väčší rešpekt. Teda samotný policajt ani tak nie, ale skôr kôň. Reakcie ľudí na nás sú väčšinou pozitívne a páčime sa im,“ hodnotí Henrich Richter a dopĺňa, že každý policajt v ich oddelení má prideleného svojho koňa, o ktorého sa stará.
„Ráno prídem do roboty, očistím si koňa, osedlám a ideme si zajazdiť. Keď mám napríklad voľno, vezme si ho môj kolega, lebo kôň potrebuje výbeh každý deň,“ ozrejmuje H. Richter. Jeho 22-ročný tátoš Barón je v zbore už dvadsať rokov a je stále spoľahlivý.
„Kôň je síce od prírody plaché zviera, ale Barón sa nebojí a hoci sa stane, že sa občas zľakne, neutečie. No ak sa po ňom zaženiete, hryzie,“ hovorí policajt.
Každého najskôr testujú
K jazdeckej polícií hocijakého koňa nevezmú. Najskôr ho niekoľko mesiacov skúšajú a ak nevyhovuje, vrátia ho. Policajný kôň sa totiž nesmie zľaknúť výstrelov, ohňa, dymovnice či ruchu v meste.
„Služobný kôň by mal v policajnom zbore slúžiť aspoň desať rokov alebo do fyzického veku 15 rokov. Ale my sa o ne asi dobre staráme, lebo u nás sú už dve desiatky rokov a sú na tom dobre kondične, aj po psychickej stránke,“ pochválila sa policajtka Monika Viková, ktorá sa koňom venuje už od detstva a dokonca s nimi súťažne pretekala.
Výhľad z výšky konského chrbta im vo vyhrotených situáciách neraz pomohol. Dôležitý je na obzvlášť na futbalových zápasoch.
„Raz na zápase s Čechmi strhol dav na zem jedného hliadkujúceho policajta, ale nikto to nevidel, bolo tam strašne veľa ľudí a normálne ho už vyzliekli z nohavíc. Avšak my z koňa sme to videli, vbehli sme medzi nich a rozohnali dav,“ opisuje zážitok Henrich.
Hliadkovanie v konskom sedle má nesporné výhody, takíto policajti sú teda omnoho rýchlejší a pružnejší ako peší či motorizovaní.
