TURČ. TEPLICE. Ľudevít Krampe (55) je rodený Tepličan.S kynológiouzačínal ako nadšenec už v osemdesiatych rokoch.
„Dostal som psíka zo Žiliny, z basy,“ vracia sa v spomienkach dlhoročný kynológ. Nemecký ovčiak Azor bol prvým psom, ktorého vycvičil. Spolu s Petrom Martikánom a partiou rovesníkov sa začali schádzať na starom futbalovom ihrisku v Hornej Štubni.
Z kníh sa veľa nedozvedeli
Ďalšie cvičiská boli v Martine, Turanoch či Vrútkach. Odborná literatúra, ale v tom čase nebola. Vedomosti a poznatky získavali hlavne od vtedajšieho Zväzarmu (Zväz pre spoluprácu s armádou), v rámci ktorého fungoval výcvik psov pre armádu.
„Postupne sme sa vypracovali na známy klub a vzrástol i počet cvičísk. Oddelila sa Dolná Štubňa. Nechcelo sa im chodiť hore kopcom,“ glosuje s úsmevom Ľudevít Krampe, ktorý už niekoľko rokov vedie výcvik v Turčianskych Tepliciach v rámci miestneho klubu ako výcvikár a figurant.
„Kto sa chce stať výcvikárom alebo figurantom, musí zložiť skúšku pred komisiou Slovenského kynologického zväzu. V prípade figuranta sa rozlišuje prvý, druhý a tretí stupeň. Aby sa človek mohol zúčastňovať pretekov ako figurant, musí však prejsť všetkými ligami,“ opisuje.
Dôležitá je pochvala i dôslednosť
Najčastejšie sa preteká v disciplínach: stopa, poslušnosť, obrana, branný viacboj kynológov (beh, streľba, hod granátom, prekážka) a obedience, teda poslušnosť, ktorá pozostáva z desiatich hodnotených cvikov. Maximálny zisk je dvesto bodov. Na skúškach i súťažiach sa hodnotí prevedenie cvikov a správanie sa psovoda rozhodca.
„Človek sa musí naučiť tešiť so psíkom zo spoločného života, treba ho aj pochváliť a byť dôsledný,“ menuje vlastnosti správneho kynológa. „Pes, tak ako odpozerá správanie od matky, odpozerá ho aj od psovoda. Občas treba rozmýšľať hlavou, občas srdcom. Keď sa dá, treba sa vyvarovať nervozity. To pes vycíti a pri súťaži prenesie na výkon.“
Začínajúci kynológovia by sa mali podľa Ľ. Krampeho vždy poradiť so skúsenejším.
„Ja môžem dať človeku návod, ale zvyšné dni je so psíkom doma on.“ Dôležité je, aby pes ovládal aspoň základné cviky - chôdza na vôdzke, usadnutie, privolanie. Všetko ostatné je už len o skúsenostiach a o tom, čo chce dosiahnuť majiteľ psíka.
Poteší ho každý úspech členov klubu na pretekoch či dobrá atmosféra na cvičisku. Avšak družná atmosféra spoločných cvičení, ako si ju pamätá zo svojich začiatkov, sa pomaly vytráca. „Vzťahy sú nemastné, neslané.“
Agresívny pes je vizitka majiteľa
S pribúdajúcim vekom je pre neho čoraz ťažšie vykonávať úlohu figuranta. Človek potrebuje byť rýchly, obratný, mať skúsenosti . Ľudovít Krampe ale náhradníka nemá a chýba mu tiež kvalitný pes, s ktorým by mohol pracovať a chodiť po súťažiach.
Na medializované prípady o napadnutí človeka psom má jednoznačný názor. „Bola to chyba psovoda alebo majiteľa, zlyhala socializácia, alebo zlyhal výcvik!“ Podľa jeho názoru, pes sám od seba nemá dôvod útočiť. Častokrát napadne len preto, že má strach, ktorý má korene v správaní sa jeho majiteľa k nemu.
„Pes nebol šľachtený na to, aby bol agresívny voči ľuďom. Bol šľachtený na to, aby pomáhal ľuďom!“
Počas svojej dlhoročnej praxe zažil momenty veselé i smutné. „So psom som sa zúčastnil na hľadaní epileptického chlapca a našťastie sme ho našli,“ oprašuje jeden z tých šťastnejších príbehov. Smutné je vraj vždy lúčenie sa so psíkom. To sú momenty, ktoré aj skúsenému kynológovi vháňajú slzy do očí. „Bol čas prísť, prišiel čas odísť,“ dodáva na záver milovník psov.
