Ako by sa dala opísať vaša prvá sezóna na východe republiky?
- Ak bol niekto z väčšej diaľky ako z L. Mikuláša, nemal to v Košiciach jednoduché. Trošku som sa tiež posekal s trénerom B. Brunclíkom, začal som študovať na vysokej škole a narodil sa nám syn. Všetky tieto veci sa podpísali aj pod moje výkony, ktoré neboli optimálne. Na druhej strane servis, ktorý v tom čase dokázali v Košiciach vytvoriť vďaka podpore Rezešovcov, bol na naše pomery neuveriteľný.
V druhej košickej sezóne to už však bola úplne iná pesnička...
- Na konci ročníka sme sa tešili z titulu, no cesta k nemu bola poriadne kľukatá. Po zmene vlády vtedajšie VSŽ poriadne priškrtili sponzorskú podporu. Rozbeh i preto nebol ideálny, no tréner Selvek prišiel v januári s tým, že ideme bojovať o titul. Spýtal sa, kto s ním do toho pôjde a dodal, že zohnal balík peňazí, ktorý rozdelí rovnako medzi všetkých. Popri zápasoch sme aj tvrdo trénovali a po základnej časti mužstvo skončilo na piatej priečke. Potom, aj s prispením šťastia, prešlo v prvom kole cez L. Mikuláš, čo nás naštartovalo za prvenstvom.
Časť spomínanej sezóny ste strávili na hosťovaní v Martine. Pomohol vám pobyt v Turci?
- Vtedy tu trénoval Honzo Neliba, ktorý ma na ľad posielal vo všetkých kritických okamihoch. Výborne som sa rozohral a po návrate do Košíc ma zaradili do obrany k Stanovi Jasečkovi, pričom našu lajnu výborne dirigoval skúsený Igor Liba.
Pamätáte sa ešte na atmosféru finálovej série proti Slovanu?
- Rok predtým nás Bratislavčania zdolali veľmi kontroverzným spôsobom, a tak bola atmosféra vyhrotená. Séria vyvrcholila v Košiciach, keď M. Ihnačák strelil gól do opustenej brány. Mal tuším 37-rokov, ale v eufórii prekorčuľoval Ľ. Višňovského a rozhodol. Hneď sme na neho všetci naskákali a takmer sa pod nami udusil. Keď sa mu konečne podarilo spod našich tiel vyhrabať a poriadne nadýchnuť, ľudia prelomili jedno z plexiskiel a zas nás zatlačili do rohu. Mal toho vtedy naozaj dosť.
Potom prišiel prestup do Slovana. Ako sa vám páčilo v hlavnom meste?
- V prvom rade v Slovane bola obrovská konkurencia. Takmer celá obrana bola v širšom výbere reprezentácie a presadiť sa nebolo jednoduché. Takisto, tlak na hráčov je tam obrovský. Najmä v čase, keď sa mužstvu nedarilo, mal každý hráč svojho osobného fanúšika a ten mu nakladal, čo sa dalo. Chodiť v tom čase na štadión a hrať, bolo ako za trest. Ťažké obdobie sa nám však podarilo zvládnuť a počas môjho trojročného pôsobenia v Bratislave som sa dvakrát radoval zo zisku titulu.
Kvalitné výkony v extralige vám v rokoch 1997 a 1999 zabezpečili miestenku na majstrovstvách sveta. Ako vtedy chutil Danovi Babkovi medzinárodný ľad?
- V prvom prípade sa tréneri Golonka, Žiška a Lukáč nebáli dať šancu aj nastupujúcej generácii. Na šampionát sa prvýkrát dostali Majo Hossa, Jirko Bicek či Peter Pucher. Zahral som si aj v päťke s Ľubom Višňovským a pred nami bolo útočné trio Kolník, Stümpel, Cíger. Úvodný duel sme hrali proti Rusom a z prvého striedania si pamätám len to, ako okolo mňa lietali červené strely a následne sa za našou bránou rozsvietilo červené svetlo. Postupne som si však na vyššie tempo zvykol.
Prvý zahraničný angažmán ste absolvovali v Českých Budějovicich, kde vás istý čas viedol Jaroslav Pouzar. Je ťažké hrať pod taktovkou legendy, ktorá trikrát vyhrala Stanley cup?
- Ráno nás vždy čakal v šatni a vítal slovami. Vy neumíte vúbec nic. Neumíte přihrát, neumíte střílet, útočit a neumíte ani bránit. Takto sme začínali deň. Mal svojský štýl, no človek si na to zvykol. Treba však dodať, že bol férový a mal obrovský rešpekt.
Po českej skúsenosti prišli veľmi pekné zvolenské časy. Čo vám z tohto päťročného obdobia najviac utkvelo v pamäti?
- Dvakrát sme sa dostali do finále, raz proti Trenčínu a potom proti Slovanu. Obidve série sme žiaľ prehrali. Tá proti Bratislavčanom bola počas výlukovej sezóny, keď všetci najlepší hráči z NHL hrali doma. Celý ročník mal vysokú hokejovú kvalitu so všetkým, čo k tomu patrí.
Po krátkych zastávkach v Košiciach a v Martine vás hokejový osud zavial do krajiny galského kohúta. Dlho ste zvažovali tento krok?
- Stano Jasečko mi volal, že v Rouene hľadajú dvoch obrancov. Ja som sa s nimi nakoniec dohodol a Stano si to rozmyslel. Pôsobenie vo Francúzsku ale takisto vnímam veľmi pozitívne, aj keď som tam pre zdravotné problémy musel ukončiť hráčsku kariéru.
Fanúšikom sa vryli do pamäte vaše legendárne strely švihom od modrej čiary. Boli prudšie ako príklepy niektorých obrancov a navyše veľmi presné...
- S Peťom Bartošom sme po tréningu práve takéto zakončenie do nemoty nacvičovali. V zápasoch som sa už ani nemusel poriadne dívať na bránu a aj tak bolo zakončenie dostatočne nebezpečné.
S Petrom Bartošom ste tvorili nerozlučnú dvojičku aj mimo ľadu. Ste stále v kontakte?
- Pravidelne si voláme. Ťažko som niesol i to, ako sa s ním pred minulou sezónou rozlúčili v Košiciach. Také niečo si určite nezaslúžil, pretože viem, čo všetko pre klub urobil. Peťo je fantastický bojovník, výborný kamarát a skvelý človek a tieto vlastnosti ho charakterizujú i v súkromnom živote.
