rí, najväčšiu lásku svojho života. Je ňou fotografia.
Prečo považuješ fotografovanie za dedičstvo po otcovi?
- Je to jednoduché. Prvý fotoaparát som dostal do daru od otca. Mal som asi dvadsať rokov a ten foťák – mechový Kodak 626 – som si musel najskôr dať opraviť, kým som prvý raz stlačil spúšť. Všetko som si musel na ňom nastaviť. Clonu, časy... Prosto, klasický manuál. Videl som snímky, ktoré urobil otec a porovnal som ich s tým, čo som urobil sám. Neboli horšie. A tak ma to motivovalo. Samozrejme, neskôr som si vyskúšal či kúpil aj iné fotoaparáty – Minoltu, Olympus, teraz fotím na Canone, ale na ten prvý aparát nedám dopustiť. Veľa som sa s ním a na ňom naučil. Pre mňa bol nielen pamiatkou na otca, ale ozajstným dedičstvom. Boli časy, keď som nemal prácu a fotografia ma vtedy dokázala celkom slušne živiť.
Tvoja výstava má tri tematické celky. Prečo si sa rozhodol koncipovať ju takto a nie retrospektívne, ako je to pri jubileách zaužívané?
- Hoci každý fotograf vlastní aj množstvo rôznorodých záberov, predsa len sa každý z nás špecializuje na nejaké témy. U mňa je to predovšetkým révaiovský park v Turčianskej Štiavnička, ktorý mi učaroval už od čias každoročných prázdnin u starých rodičov, a potom šport. Treťou témou je taká všehochuť – snímky, ktoré sa vydarili a z rôznych dôvodov sú unikátne. Napríklad Príprava bezdomovca na nocľah, ktorú sa mi podarilo zachytiť, alebo Jablká „na breze“ či Pastier bocianov.
Kurátor výstavy – Mišo A. Kováč – nazval fotografa lovcom. Cítiš sa tak?
- Je to pravda. V mojom prípade to platí predovšetkým o fotografiách zo športu. V športových výkonoch je veľa drámy a zachytávať momenty tejto drámy možno naozaj vnímať ako lov. Počas mojej kariéry sa mi podarilo viackrát uloviť naozaj unikátne zábery. V archíve mám napríklad smečujúceho hráča, ktorý prerazí blok a mne sa podarilo stlačiť spúšť v momente, keď mu hlavu prekryla lopta. Stratený hráč. Iróniou je, ako som sa neskôr dozvedel, že ten hráč sa naozaj volal Stratený. Alebo známy futbalista Slovana Masaryk padol počas zápasu na zem s loptou pri hlave. A už som mal názov – Hlava plná futbalu. Škoda, že sa mi do termínu vernisáže nepodarilo spracovať aj popisky fotkám. Sú to celé príbehy, ktoré by vybraným záberom dodali šťavu. Možno nabudúce...
Ktoré fotoúlovky sú lepšie? Tie, ktoré vzniknú náhodou, alebo tie, na ktoré sa pripravíš?
- Náhoda je najlepší režisér. Poviem príklad. Fotil som Beh k srdcu SNP ešte na klasickej trati. Objektív som zamieril na bežca a hoci som si všimol pred ním malý fliačik, neprikladal som mu najskôr pozornosť. Až keď vznikla zväčšenina, ukázalo sa, že pred bežcom letí krásny motýľ a on vyzeral akoby bežal za ním. Toto si nemožno nenaplánovať.
V Turci je veľa vynikajúcich fotografov. Určite viac ako v ktoromkoľvek inom regióne. Nezavadziate si?
- Myslím si, že nie. Každý z nás má svoje zameranie, orientáciu na tému či udalosti. Dokážeme sa navzájom tolerovať i vymeniť si skúsenosti – napríklad aj vo Fotoklube Karola Plicku.
Naznačil si, že si samorast. A spomínal si tiež, že fotka ťa dokázala v istej etape života uživiť. Asi to neprišlo len tak samo. Spomínaš si na situáciu, ktorá v tvojom živote rozhodla, že fotografovanie je to, čomu sa chceš venovať?
- Tento koníček vznikol pri športe. Konkrétne pri atletike. Ako tréner som chcel zachytiť momenty, keď sa moji zverenci usilovali o najvyššie méty. Preto som ich fotografoval a dnes majú pre nich a aj pre históriu športu v regióne tieto fotografie veľkú hodnotu. Tie momenty sa už nezopakujú, preto je fotografovanie také čarovné a prináša so sebou pocity zadosťučinenia, dotykov s dokumentom, ktorý človek vytvorí, s históriu, ktorú fotograf zachytí.
Si jedným z dvoch-troch fotografov v regióne, ktorí sa venujú športu. Aký je tvoj archív?
- Predovšetkým – nespracovaný. Negatívov mám dve veľké vrecia, plus štyri tašky. Keď som nedávno pripravoval fotografie pre zmapovanie deväťdesiatin turčianskej atletiky, prelúskal som ich a túto časť turčianskej športovej histórie mám spracovanú. Rovnako ako aj veci, ktoré som robil na digitál v ostatných rokoch. No najväčšia časť práce na súkromnom archíve ma ešte len čaká.
Vieš vyčísliť jeho hodnotu?
- Neviem. Má nevyčísliteľnú hodnotu. Ako u každého dokumentaristu.
Ľudia, ktorí rozvíjajú nejaký koníček, majú obyčajne vzor. Hovoria si: Tak toto by som chcel dosiahnuť. Máš ho aj ty?
- Nie som fanúšik upravovanej fotografie. Dnes si mnohí fotografi pomáhajú počítačom, majú špeciálne programy, prostredníctvom ktorých vylepšujú to, čo nafotia. Toto ja nechcem. Starý pán Kállay povedal: Fotografuj, čo je krásne. Ale nenafoť to hneď. Pozri sa do vnútra krásy, ktorú vidíš, ale nenafoť to hneď. Obíď to zo všetkých strán aj dvakrát a keď nájdeš to správne svetlo, až vtedy fotografuj. Ak to človek dodrží, fotografie nemusí upravovať. Sú neopakovateľné, jedinečné, odrážajú to, čo človek vidí a cíti predtým, ako stlačí spúšť. Fotografoval som napríklad modlivku na kvete. Vyzerá to tak, akoby sa kvet smial. Urobil som vtedy sedem-osem záberov. Ale len na jednom sa „kvet smeje“. Je to moment, šťastie, úlovok. Viac sa neopakuje. Originál, ktorý nenahradí žiaden program.
Čím si ty v civile?
- Elektrotechnik. Ale aj do tejto profesie občas zabŕdnem. Fotografujem už roky Žel-rail – výstavu venovanú železničným dopravným zariadeniam.
Nikdy si neuvažoval o tom, že sprofesionalizuješ svoj koníček?
- Nenápadne sa k tomu dostávam. Oslovujú ma agentúry či vydavatelia, aby som sa svojimi fotografiami autorsky spolupodieľal na vydávaní rôznych publikácií či kampaní. Beriem to ako zadosťučinenie. Niekto vyberie moje fotky, usúdi, že sú kvalitné a požiada ma o spoluprácu. Dobrý pocit... Nedávno sa tak stalo pri vydaní knihy Pocta Jonášovi Záborskému.
Máš vo svojej kariére zážitok, ktorý ti už žiaden iný fotograf nevezme?
- Je ich viac. Spomeniem huslistu Dalibora Karvaya. Bol som prvý, ktorý ho začal fotografovať a mám od neho fotografiu s venovaním: Svojmu prvému fotografovi venuje Dalibor Karvay. Tú istú fotografiu som urobil aj pre prezidenta, ktorý ju počas prijatia huslistovi venoval. Môže toto niekto zopakovať?
Fotografoval si mnohé vernisáže, ľudí, ktorí sedeli v galérii v prvom rade. Teraz si tam sedel ty. Aký to bol pocit?
- Ako pri druhej svadbe. Prosto zážitok. Bola to slávnosť, takto som ju vnímal. Výstavu som chcel už dávno. Ale, vieš, ako to chodí. Raz nie sú peniaze, vhodný okamih, alebo chýba odvaha. Najviac ma prekvapili ľudia. Pätnásť minút pred vernisážou bolo v sále sedem ľudí. Pár sekúnd pred otvorením sa takmer nevmestili dovnútra. Vďaka im za ten zážitok.
A čo výstava? Si spokojný?
- Aj ja mám pochybnosti, či som tam nemal dať iné veci. Ale obmedzoval ma priestor. No mám dobrú odozvu od kolegov – fotografov. Povedali mi, že „...takú peknú svadbu už dávno nevideli“. Viacerí známi mi telefonujú a žiadajú ma, aby som s nimi na výstavu zašiel a zoznámil ich s príbehmi niektorých fotografií. Rád to robím. Potešila ma aj ponuka starostu Turčianskej Štiavničky Petra Očku. Vraj taký pohľad na révaiovskú kaplnku cez rozkvitnutú alej ešte nevidel. Chce, aby sme niektoré zábery z Turčianskej Štiavničky a tamojšieho parku vystavili v obecnej sobášnej sieni. No, nepotešila by si sa?
Autor: V.Legerská
