MARTIN Fotím, lebo hľadám! Svetlo ma vedie i oslepuje, zatváram oči, počujem kroky, už ma nezaujíma, kam vedú, sledujem zvuky, vnímam ich rytmus a s ozvenou mierne prehlušujúcu túžbu niekam ísť a niekde dôjsť, chytám okamihy, ktoré strácam a znova nachádzam.“
Toto sú slová, ktorými pozýva na svoju výstavu Martinčan Ľuboš Horvát.
Fotografuje od svojich osemnástich, je samouk, fotí pre radosť, fotografovaním sa neživí. OKAmihy sú výberom jeho tvorby, taká zmes pohľadov či pocitov, ktoré zažil, keď sa pozeral cez objektív. Sú to fotografie z ulice, prírody, detaily na veci, javy, sú tu momentky z cestovania, dokumentárna i reportážna fotografia, všetko zachytené okamihy, ktoré zaujali, lebo sú výnimočné, alebo priniesli autorovi novú emóciu.
„Začínal som na film, teraz používam klasický fotoaparát i digitál, podľa toho, čo mám poruke, alebo ktorý z nich sa viac hodí pre ten-ktorý záber,“ hovorí a návštevníkom výstavy odkazuje, že na nej nájdu fotografie zo Slovenska, ale i Londýna, Tatier i Maroka, ale aj z ciest po mnohých európskych krajinách. „Ale najmä také, ktoré majú nad sebou otáznik, ktoré nehovoria priamočiaro, ktorých skrytý význam si každý nájde, ak sa na ne zapozerá dlhšie. Také mám najradšej, také ma vystihujú.“
V Jadrane sa výstavy bežne neorganizujú. Preto je prezentácia Ľuboša Horváta výnimočnou udalosťou. „Je to moja prvá výstava a prvá výstava by mala byť doma. Doma – teda v Martine. Dozrel na to čas. A čas dozrel aj na to, že sa chcem od nej odraziť niekam inam a hľadať ďalej. Jadran si ma vybral sám, patrí kamarátovi a ten priestor má presne tú atmosféru, ktorú moja výstava potrebuje,“ nechá sa počuť a zdôrazňuje, že výstava nie je o ňom, ale o fotografii a o tom, ako vníma svet práve cez ňu.
