Starý človek stráca zrak, sluch, pamäť a najhoršie na tom je, že aj osprostie. Stalo sa to aj mne
MARTIN. Mám osemdesiatdeväť rokov a osprostela som. Prečo? Preto. Prišla ku mne mladá žena a prosila, vraj: „Pomôžte, pomôžte! Požičajte mi 15 eur – len do pondelka.“ Zaváhala som, lebo tú ženu dobre poznám. Ale toho prosenia bolo toľko, že keby mal človek srdce z kameňa, muselo by zmäknúť. Tak som jej do pondelka 15 eur požičala.
Prišiel pondelok. Vyzerala som oknom ženičku od rána do večera. Ale ona neprišla ani do večera, ani večer. Užila som tabletku na spania, lebo od zlosti som nemohla oči zažmúriť. Od toho času ubehlo desať pondelkov. A tá žena ešte ku mne nedobehla, hoci tá cesta by jej trvala ani celé tri minúty. Bude to asi tak, ako ten starček oklamal tú smrť, aby prišla zajtra. Napísal to aj na dvere, že má zajtra prísť. Tak so smrťou to máme teraz rovnako. Ja mám čakať do pondelka, smrť do zajtra. Prišla som o 15 eur ako pes o chvost. Tú ženičku to ani nemrzí. Asi má z toho radosť, ako oklamala starú babu.
Prosím vás, požičajte mi do pondelka 15 eur...
Autor: Jana Nagyová
