MARTIN. Alexandra Lilgeho pozná väčšina Turčanov ako niekdajšieho generálneho riaditeľa martinskej Neografie a teraz zástupcu martinského primátora. Nie všetci však o ňom vedia, že je aj vášnivý turista a rekreačný horolezec, ktorý už krížom krážom pochodil nielen všetky tatranské vrcholce, ale aj Alpy, horstvá Nemecka, Švajčiarska, Rakúska, Francúzska či Talianska. Až trinásťkrát sa mu podarilo vystúpiť na Mont Blanc a krásy prírody obdivoval aj zo švajčiarskeho Matterhornu.
Očarenie Kaukazom už na výstave
V srdci Alexandra Lilgeho však ešte stále zostáva nedávna dvojtýždňová expedícia na Kaukaz, kde spolu so zaťom a dvoma kamarátmi Martinom a Jozefom z Martina dobyli až 5642 metrov vysokú horu Elbrus.
Na Kaukaz sa A. Lilge túžil dostať už dávno.
„Raz ma očarila výstava fotografií z tejto krajiny v kine Moskva. Bolo to niečo fascinujúce. No a keď sa ma moje deti spýtali, čo by som chcel dostať na sedemdesiatku, zájazd na Kaukaz bol jednoznačnou voľbou,“ spomína vášnivý horolezec.
Ako bývalý gymnasta, maratónec a aktívny športovec milujúci horolezectvo nemal martinský viceprimátor s kondičkou najmenší problém.
„Aj keď mám vymenený bedrový kĺb, každé ráno bicyklujem 30 až 45 minút, potom idem na trištvrte hodiny do posilňovne a okrem toho pravidelne behávam,“ menuje svoj tréning.
Každý deň vystúpili vyššie
Samotnému výstupu na Elbrus však predchádzala niekoľkodňová aklimatizácia. Expedícia zložená zo 41 členov mala na Kaukaze každý deň naplánovanú nejakú túru a výšku výstupov postupne zvyšovali. Na najvyšší ruský vrch tak kráčali niekoľko dní.
Najskôr sme lanovkou vystúpili do výšky 3500 metrov a odtiaľ ešte 200 metrov na stredisko Bočky, kde sme stanovali. O deň sme už táborili vo výške 4150 metrov, kde sme mali základňu. Odtiaľ sme aklimatizačne vystúpili do 4700 metrov na Pastuchove skaly a vrátili sme sa prenocovať do základného tábora,“ stručne opisuje nevyhnutnú prípravu Alexander Lilge a dodáva, že nasledujúci deň mali členovia expedície voľný, varili si a chystali sa na výstup.
„O polnoci sme vstali, vyrazili a za päť a pol hodiny sme boli na vrchole. Bolo to neskutočné a vyšlo nám aj počasie, lebo práve to je v horách nevyspytateľné,“ konštatuje milovník hôr, ktorému však vo výške 4700 metrov začali mrznúť prsty na rukách aj nohách, no našťastie to prekonal a expedícia bez vážnejších problémov vyšla až na vrchol Elbrusu.
Voči horám treba mať rešpekt
Nie všetci ale zvládli vystúpiť až hore a museli sa vrátiť.
„Na vrchy sa treba dívať s pokorou. Nie je víťazstvom vystúpiť na vrchol. Ale až keď si späť v základnom tábore, môžeš povedať, že si videl. Aj Jožko Psotka vyšiel na Mont Everest, ale tam aj zostal,“ spomína smutnú udalosť.
Za negatívny zážitok z výletu na Kaukaz považuje stretnutie s ruskou skupinou, ktorej členovia sa ratrakmi vyviezli až do výšky 4700 metrov a drzo sa správali, ako by im celá hora patrila.
„Zbohatlíci si dnes už všetko zaplatia. Vyvezú sa až hore, a potom všade rozprávajú, že dobyl som ten a ten vrchol. Medzi skutočnými horolezcami toto ale nie je možné,“ s náznakom hnevu vykresľuje A. Lilge.
Z pozitívnych momentov expedície vyzdvihuje priateľskosť a pohostinnosť domácich obyvateľov, ktorí im aj napriek ťažkému a chudobnému životu ochotne pomáhali.
Na Kaukaze okúsili aj miestne tradičné jedlá, ako napr. šašlík z baraniny, pšeničné placky či pravý ruský boršč.
„Turistika je pre mňa skrátka relax. Každý výstup na vrchol mi spôsobuje radosť, pozitívne ma nabudí, lebo láska k horám učí prekonávať prekážky a dá vám veľa aj do osobného života,“ zhrnie na záver Alexander Lilge.
