Turčianska obec Diaková, ktorá leží neďaleko Martina, dostala meno po prvom zemianskom vlastníkovi, vzdelancovi a notárovi župana Donča, Pavlovi zo Zorkoviec.
DIAKOVÁ. Maďarské slovo diák totiž podľa starostu obce Róberta Ivašku označovalo v stredoveku človeka znalého písma. Územie, na ktorom sa dnes nachádza Diaková, patrilo v najstarších časoch k sklabinskému hradnému panstvu. Sklabiňa patrila v prvej polovici 13. storočia k najväčším a najľudnatejším dedinám v Turci. Už pred tatárskym vpádom v rokoch 1241-1242 sa relatívna nadpopulácia poddaných v Sklabini vyčlenila z materskej obce a začala obrábať polia na západnom pomedzí jej chotára, na ktorých si vystavala sedliacke dvory. Z tejto starej dcérskej osady Sklabine daroval kráľ Belo IV. v roku 1242 časť jej majetku Dražkovi a Mikulovi. Z nej vznikli dnešné Dražkovce, obec bezprostredne susediaca s Diakovou. Ostatná časť osady zostala i naďalej súčasťou chotára a majetku Sklabine. Z tejto časti sa neskôr vyvinula samostatná obec Diaková.
Prvou písomnou zmienkou o Diakovej je listina Ľudovíta I. Turčianskemu konventu. Zachovala sa len v odpise Žigmunda z roku 1430. Dnes je uložená v Budapešti a spomína sa v nej spor o chotárne hranice v roku 1348. Keďže Diaková bola len malou poddanskou dedinou, zo závislosti od spomínaného hradu sa nemohla vymaniť a po bitke pri Moháči v roku 1526 spolu s ním pripadla Révaiovcom. Pod ich dedičnou vládou sa v Turci od polovice 16. storočia zhoršovala situácia poddaného ľudu. Révaiovci mali v roku 1570 v Diakovej päť daňových jednotiek, v roku 1610 už len štyri. Diaková v tom čase mala aj svojich zemianskych predstaviteľov rodinu Hrabovských.
V roku 1715 a 1720 žilo v dedine osem poddanských rodín. V roku 1785 mala Diaková 23 domov a 123 obyvateľov. Veľkou pohromou pre obec bol mor, ktorý vypukol v roku 1875. Celkovo naň zomrelo 25 ľudí. Obec tiež v tomto období častejšie postihovali požiare. Na začiatku 20. storočia bolo pre ťažké hospodárske pomery bežné vysťahovalectvo za prácou do cudziny. Diakovčania sa živili aj ako olejkári alebo podomoví obchodníci. Za prácou dochádzali na Ukrajinu alebo do Ruska. Po vzniku Československa takmer všetci pracovali na pôde a dorobené produkty predávali na trhu v Martine. Tí, ktorí dosahovali menšie výnosy pôdy a nemohli z nich vyžiť, odchádzali za prácou do martinských tovární.
V erbe obce Diaková sa nachádza polmesiac. Traduje sa, že polmesiac je tam kvôli pomoci Diakovčanov v boji proti Turkom. Oficiálna verzia je, že pri tvorbe erbu sa vychádzalo z pečatidla, ktoré sa našlo v archíve tunajšieho obecného úradu. Na základe toho sa urobil erb. Pečatidlo je najstaršia dochovaná vec v obci Diaková, uzatvoril Ivaška.
