MARTIN. Liečivé rastliny a ich blahodarné účinky sú známe od nepamäti. V období stredoveku sa dokonca bylinkárky často považovali za čarodejnice.
„V stredoveku sa herbár chápal ako kniha o liečivých rastlinách. Stredoveké herbáre prinášali množstvo informácií o účinkoch bylín a ich príprave, ktoré sa využívali v liečiteľstve, mali vysokú odbornú úroveň a v meštianskych domácnostiach sa používali ako praktické príručky k liečeniu a často aj k vareniu,“ povedala na margo sprístupnenia zaujímavých a vzácnych zbierok z depozitu SNK jej generálna riaditeľka Katarína Krištofová.
Slovo herbár má pôvod v latinčine, pôvodné slovo herba znamená rastlinu. Najstarším herbárom vo fondoch SNK je herbár Johannesa von Cubu Hortus sanitatis, ktorý bol vytlačený v roku 1485 u Petra Schöffera v Mohuči. Dielo obsahuje zoznam liečivých rastlín, stromov, hornín, ich popisy, výskyt a ich využitie na liečebné účely.
Dodnes najznámejší herbár je Mattioliho herbár zo 16. storočia. Jeho pôvodca, Pietro Andrea Mattioli, bol taliansky lekár a botanik a jeho záujem o botaniku pramenil zo záujmu o lekárske využitie rastlín. Mattioli pôsobil aj v Prahe ako osobný lekár arcikniežaťa Ferdinanda Tyrolského a v roku 1562 vyšlo v preklade Tadeáša Hájka z Hájku české vydanie jeho herbára.
Literárne pramene uvádzajú, že najstaršia slovenská herbárová zbierka je zbierka mnícha Cypriána z Červeného Kláštora v Pieninách z roku 1762.
Autor: M. M. Štefková
